Skialpinizmus - Modrobiely skialpový deň na hrebeni Malej Fatry - Vetroplach magazin

Modrobiely skialpový deň na hrebeni Malej Fatry

09.02.2015
modrobiely-skialpovy-den-na-hrebeni-malej-fatry

Úsek hrebeňa v Lúčanskej Malej Fatre medzi Hnilickou Kýčerou a Martinskými hoľami je v zime doménou skôr snežničiarov ako skialpinistov. Dôvod je známy: krátke a strmé, opakujúce sa hore-dolu lesom, často hustým, často mladinou, kde si treba viac na oči ako na lyže pozor dávať...  Ale zas – pri troche trpezlivosti sa dá. A keď vyjde počasie ako to z názvu a čerstvá nádielka snehu na slnku len tak iskrí, to mi netreba ani do Tatier sa trepať. A aspoň dobrú službu spravím, keď stopu prerazím.

 

Také som mal motivácie, keď som v sobotu ráno vyskakoval z autobusu vo Valči. Lebo na Kýčeru som sa chcel dostať rovnako, ako v decembri peši – z konca dediny cez lúky, k hornej stanici lanovky a odtiaľ lyžiarskym chodníkom po hrebienku medzi Valčianskou a Slovianskou dolinou.

Začiatok bol taký „cezpoľný skialp“, tu sa pred týždňom snehová kalamita nekonala, spod snehu trčala tráva. V lese zas vietor na zvážnicu nahádzal konáriky a lístie, ale pohodička. Pripojil som sa na žltú značku zo strediska a zrazu som mal až k lanovke cestu vyžehlenú snowboardami. Blázni to boli – ale aspoň pekne poodkrývali kamene :-)

Od lanovky na Kýčeru bolo vidno starú stopu – čím vyššie, tým viac zapadnutú. Čím vyššie, tým viac som prerážal novú. Vietor sa na hrebienku vyblbol, narobil preveje, niekde sneh nakládol, niekde ubil na betón. Pod tým ale žiaden základ. Smerom dolu by to nebola ktovieaká lyžovačka.

Na Kýčere azúro, vietor napriek výstrahe sa ani nepohol. Na sever aj na juh panenský sneh, ide sa naťahovať stopa. A už aj naťahujem – najprv prudko dole z kopca. Miestami záveje, miestami tvrdá kôra, miestami vyfúkané až na hlinu. Do toho konáre ako naschvál vo výške očí :-)

Takto som sa vytešoval až pod Usypanú skalu, kde som stretol pár na pásoch – a že idú z Holí, tak už stopu mám. Koniec prerážania!

 

Pohoda len na chvíľu, po sedlo Majbíková. Tam sa sprava pripojili v mojom smere čerstvé stopy po snežniciach a o chvíľu som stretol v protismere štvorčlennú partiu. Tiež na snežniciach. A bolo po kĺzaní, ďalej ako na tankodrome :-) Ale jasné že nevadí, tu nejde o rýchlosť, ale o radosť!

Pred Hornou lúkou sa striedajú lesy s lúkami. Ale stúpania sú otočené na juh a slnko sa do nich opiera – začínalo to lepiť, raz som musel aj oškrabať a prevoskovať. Ale ako som naberal výšku, aj teplota klesala. Na Hornej lúke kôra ako betón, o kúsok ďalej v lese zas prašan.

Z lesa som definitívne vyšiel pod Veterným a tam aj keď ako zázrakom nefúkalo, snehu po posledných vetroch veľa neostalo - čučoriedky trčali, nad nimi sa kôrka prepadávala. Ale stopa bola a v nej sa dalo.

Krátky úsek od Vidlice na Veľkú lúku sa normálne ide v tuneli kosodreviny, teraz o meter a pol vyššie, vietor to tu poriadne zniveloval. Len pod nohami vlnky prevejov a okolo biele sochy omrznutých smrekov – krása!

Medzi vysielačmi je na môj dnešný vkus príliš husto, lyžiari a turisti sa promenádujú po „ratračej stope“, rýchlo preč. Na Krížave som odbočil poza vysielač, plot okolo jeho areálu skoro nevidieť ,čo je toľko snehu. Tak to má byť v strede zimy!

 

Čakal ma najkrajší úsek hrebeňa, až po Minčol. Bol som rád, že som ho stihol - vďaka „prerážačom stopy“ ktorých som cestou stretol. Inak by som bol o dosť pomalší a asi by som zišiel už z Krížavy dolu do Martina, na Stráne. Takto som si mohol dovoliť potiahnuť. A aj dosť rýchlo potiahnuť, lebo tu je stopa tradične preleštená do dokonalosti :-)

Aj Minčol bol sfúkaný, ale čo ma prekvapilo, že viac ako Veterné. Až bolo treba dávať pozor na sklznice. Chvíľu som špekuloval, či sa kúsok vrátiť a zísť do Vrútok po žltej, alebo cez Predný Minčol po modrej. Modrá vyhrala, lebo tam zvykne byť dobrá lyžovačka – aspoň v hornej časti.

...do_sedla_Okopy_sa_dá_v_pohode_zošmýkať

A čuduj sa svet, aj bola! Čistý prach, čo som po tých kôrach a prevejoch nečakal. Užíval som si oblúčiky až po Ďiaľnu. Pod ňou je prudký padák a konáre pod snehom už dávajú o sebe vedieť. Ale na križovatku zvážnic je to už len kúsok. Tam keď som uvidel ten bodrel po ťažbe dreva na modrej značke a vedľa vypluhovanú a tvrdú zvážnicu (známa cyklotrasa do sedla Javorina), neváhal som. Ani odrážať sa nebolo treba, len sem – tam kamienok obísť. Pozerám, že nie často sa stáva, aby popri sebe išli stopy od lyží a od bajku – a obe smerom nahor :-)

Predvečerný_Martin_zo_zvážnice

Takže namiesto do Kamennej doliny som zišiel do Javornej a dobre som spravil, dalo sa na lyžiach dlhšie šmýkať. A čo bolo najlepšie, ponad autokemping keď som prehopsal s lyžami v rukách k potoku, zase som sa pohodlne odviezol – až dolu k Turcu, kilometer od domu. Krásna modrobiela skialpovačka to bola! Veď konečne... A na koniec pre predstavu: z Valče na kopec mi to trvalo asi 2 hodiny a odtiaľ na Minčol ďalšie 4.

 

Rišo Pouš

 

Fotky Modrobiely skialpový deň na hrebeni Malej Fatry


Súvisiace články:

Diskusia




©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3234799