Skialpinizmus - Neobjavená puberta a jej následky: králické potulky - Vetroplach magazin

Neobjavená puberta a jej následky: králické potulky

11.02.2017
neobjavena-puberta-a-jej-nasledky-kralicke-potulky

Spomínalo sa, že v Bystrici sa hovorí správnou slovenčinou. Moja profesorka slovenčiny, pani Kráľová, sa snažila vybiť nám to z hlavy, ale zbytočne. Hovorilo sa mäkko a bez ypsilonu. Doma sme hovorili aj po nemecky, ale takzvanou Hauerlanddeutsch, tak som chodil na privátne hodiny nemčiny k učiteľke na Fončordu. Tá mi zasa tvrdila, že správne po nemecky sa hovorí v Berlíne. Aká blbosť. Toto spomínam, lebo som bol v gympli v tercii, namýšľajúc si, že už viem všetko.

To sa týkalo aj mojich športových ambícií a obzerajúc sa okolo Bystrice, mal som už vymyslené poradie výstupov na okolité hory. To som mal ako pevný cieľ. Takto, mysliac si, že už som dospelý, mal som v pláne prejsť hrebeň Kremnických vrchov.

Chodil som vtedy do Gymnázia A. Sládkoviča pri mestskom parku, bol som členom lyžiarskej školy, ktorú vtedy viedol majster športu Štefan Slivka (viď obrázok). Že existuje puberta, to som vôbec nevedel, ale pocit, že môžem samostatne myslieť  a konať, ten už som cítil.

Slivka nám vtedy tvrdil, že plánuje nový výťah od Králickej chaty až na hrebeň Skalky. Dostal aj povolenie na vyrúbanie a vyčistenie novej zjazdovej trate. Chodili sme tam brigádovať. Otvorila sa tam prakticky nová lyžiarska trasa z Bystrického sedla k chate Makabi. Tam mi napadlo, že ju teraz môžem využiť pre môj plánovaný okruh cez Kremnické vrchy. Výťah sa nakoniec nestaval, boli tam len raz preteky a výsek pomaly zarástol.

Začiatkom 50. rokov sa lyžovalo na starých, niekde nájdených lyžiach, my v športovej škole sme ale dostali už pomerne solídny výstroj. Lyže síce nemali kovové hrany, tie ale bolo dostať v športovom obchode. Tak som ich kúpil a montoval sám na lyže. Bežky som dostal zo skladu športovej školy. Vosky bolo dostať v športe u Viazanicu – len Holmenkollen, ten sa žehlil horúci na drevenú sklznicu.

Jeden februárový deň som mal voľno v škole. Obliekol som si šponovky, na ne odstrihnuté staré podkolienky, ktoré som si potom stiahol aj na lyžiarky, aby mi sneh nešiel dnu. Cibébní som mal plný balík, z obchodu, budem ich potrebovať. Vodu a termosku s čajom a čo ešte nosí Slovák na hory? Chlieb a slaninu! A nezabudnúť vziať so sebou aj zápalky. Fotoaparát? To som ešte len vedel, že existuje. Rezervnú košeľu som mal v ruksaku, aj sveter, doma štrikovaný, ale niečo ako vetrovku nie. Mal som ale starú robotnícku bundu, akú používali lesníci. Tá bola proti vetru a dažďu výborná.

Takto vybavený som nastúpil ráno na prvý autobus na Striebornom námestí. Normálne by som mal vystúpiť už v Tajove, ale som sa odviezol až k Ruskom na Králiky. Ten výjazd na horné Králiky bol veselý: v polovici dediny sú totiž veľmi strmé zátačky, autobus ich nevyšiel, tak všetci von a tlačiť!

Nadával som, lebo mi utekal čas. Od Ruskov som totiž chcel prejsť bez strácania výšky cez lúky až pod les k Tajovskej chate. Nakoľko bolo pekné počasie, špekuloval som, či nejdem až na Kordícke sedlo. Potom mi napadlo, že som chcel vidieť tú starú obchodnú cestu. Ponad chatu som sa dostal o chvíľu na cestu, ktorá smeruje pod Vyhnátovú, k slávnemu tunelu. Históriu treba separátne čítať!

Po pohodlnej ceste, porušenej len zvážaním dreva, som stúpal pomaly, lebo sa mi otvárali pohľady na ešte nespoznané okolité hory a hlavne hrebeň Krížnej ma priamo fascinoval. Takáto krása, dobre že som sa sem vybral! Bol som už skoro na hrebeni, keď sa cesta stratila v pomerne malom tuneli. Asi 2m širokom a rovnako vysokom, asi 30m dlhom. Stojí vo výške 1150m n.m.

Predpokladá sa, že tento tunel dali postaviť Thurzo a Fugger v 14. storočí na prevoz medi a striebra do Kremnickej minciarne. No a pre mňa, na  prechod ku hrebeňu Kremnických vrchov. Treba na to veľkú fantáziu, dať mená jednotlivým kopčekom, cez ktoré hrebeň prebieha.

Som teda hore, čas pokročil a môj žalúdok sa ozýva. Prezlečiem si suchú košeľu, sveter a kabát na seba a zbieram suché konáriky na oheň. Stačí dať jednu stranu novín pod ne, aby sa rozhoreli. Zbieram ďalej a pri dobrom ohníku si opečiem fajnú radvanskú slaninku. Chlieb je suchý, tak nechávam kvapkať masť naň a mne kvapkajú sliny. Zapijem čajom a som v siedmom nebi. Uhasím oheň a stúpam pohodlne, skoro po rovine, na Skalku k hotelu. Pôsobí na mňa dojmom kasární.

Dnes je orientačným bodom televízna veža, tá ale vtedy ešte nebola. Do hotela ani nevstúpim, ale idem smerom k starej chate na Skalke, chcem sa len pozrieť dnu. Sedia tam len dvaja – traja ľudia, vyzerá to príjemne a mám takú fatamorgánu (lebo peňazí nieto), že „Dau bi som si ťeraz takie brindzovie haluške na miske“.

No nič, ide sa ďalej. Cesta smerom na Malachov je od konských kopýt a saní rozbitá, ale nie je to ťažká robota, prísť až po Bystrické sedlo. Ostanem tu stáť a pohľad smerom dole mi ostane stáť na známych skalách. Odtiaľ mala viesť nová zjazdovka a sem do sedla mal ísť výťah.

Zatiahnem lyžiarky naplno, viazanie Kandahár prepnem na zjazd, ruksak pripevním šnúrkou aj cez brucho a ide sa – do už známeho terénu. Samozrejme je to neupravené, ani nie vylyžované, ale krížom – krážom  a preskokmi sa dostanem dole až na takzvaný padák. Ten je vyšliapaný a zjazdený, tak to tam pustím rovno a z viazania sa vypínam pred chatou Makabi (dnes Chata nad Králikmi). To meno má historické lyžiarske pozadie: v Bystrici sa dvakrát konali židovské majstrovstvá sveta a táto chata patrila Macabi klubu.

Na oslávenie môjho prechodu som si tam sadol na varené vínko, vtedy servírované v plechovom hrnčoku – viac som ho voňal ako pil. Táto chata bývala skoro vždy plná, bolo tam útulne a rozlúčka padla zaťažko. Ale k autobusu do Ruskov to šlo len dole kopcom, žiadny problém.

 

Jano Banko - spomienky

 

Diskusia




RE: Neobjavená puberta a jej následky: králické potulky
Ramil (work93025@gmail.com) - 12.02.2017
Vyborny clanok p. Banko. Dakujem. Ramil

©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3234789