Salatín nízkotatranský: na pásoch z Lúžnej

Ráno som aj chvíľku rozmýšľal, či neísť z Ludrovej, ale tá je nižšie a na severe a k tomu v lese je málo snehu. Liptovská Lúžna má výhodu: od zastávky pri ObÚ len kúsok peši nazad na odbočku, dva kúsky k salašu na konci dediny a možno skákať do lyží. Aj nazad sa tak dá. Cesta síce až po odbočku do Machnatej posypaná, ale vedľa nej natiahnutá stopa. Potom už paráda až do Ráztockého sedla. Tak do pol metra snehu, ale vedľa v lese niekde ledva päť cm. Vyzeralo to ako hlboký, uľahnutý prašan, ale taký centimeter pod povrchom striehla hnusná kôrka.

Nad sedlom vstup do lesa a do strmého: lyže na chrbát a pár sto metrov po čerstvo vydupaných schodíkoch v stále hlbšom snehu. Nad lesom zas do lyží a cik – cak pomedzi trčiacu kosovku až hore. Cestou som poďakoval šestici, ktorá to poctivo prerazila na vrchol a už sa vracala. Museli sa poriadne nadrieť, len tak na pešo. Aj hore kôrka, ale už ma na lyžiach uniesla.

Samozrejme, počasie sa muselo zmršiť – ide sem od severu arktický mráz, našťastie ešte mi hore veľmi nefučalo. Len riedko snežilo a na vrchole bol samozrejme prichytený mrak. Nakrátko sa v ňom robili diery, tak som sa trochu pomotal smerom na sever, ale hneď zas rýchlo nazad a davaj smer západ, po červenej. Hľadať nástup do „centrálneho žľabu“ pomedzi vrcholové bralká. Lebo síce je to tu NPR s najvyšším stupňom ochrany, ale dole je hádam ohľaduplnejšie zlyžovať po snehu, ako peši dupať po kríkoch.

Podarilo sa, dole na chvíľu presvitlo Ráztocké sedlo, čiže smer jasný. Sneh bol poriadne skôrnatený, ale pri jemnom zaobchádzaní ma udržal, takže opatrné oblúčikovanie až dole k vstupu do lesa a odtiaľ koľko? 200 metrov riedkym lesom a vypľulo ma na lúke pod Ráztockým sedlom. Nebyť hnusnej kôrky, aj po nej by bola dobrá lyžba – až tam, kde sa chodník odpája zo zvážnice na jej zákrute. No, aspoň posledných pár oblúkov stálo za to.

A do autobusu času dosť, tak som ešte nalepil a davaj nazad. Ale len do sedla a z neho kus dole na lúky na opačnej strane. Bolo treba vyňuchať, čo za chatku som to v doline videl z kopca. Je takých 15 minút peši dole lúkou zo sedla, festovná, akiste poľovnícka, priam obkľúčená posedmi. Poriadne na zimu zamknutá, ale s teraskou, takže na núdzový nocľah by poslúžiť mohla. Napríklad namiesto zrenovovaného a zamknutého zrubu Vypusty na druhej strane. Dobre vedieť.

Takže misia splnená, ostal už len odjazd do dediny. Ešte som si druhý raz užil pár oblúkov po lúke a potom už len rýchlo a hrboľato až k salašu s logom „Bačova cesta“. Tú si vygúglite sami, je to zaujímavý projektík, darí sa mu už pár rokov.

Rišo Pouš

• Späť