Skialpovačka vo Veľkej Fatre - medzi Krížnou a Lyscom

Mrazivá jasná sobota, v Bystrici je ráno „príliš mínus“, na hrebeni bude o zanedbateľných pár stupňov viac. Autobus do Tureckej sa hemží lyžami, v dedine pod vlekom si pretekári „brúsia pásy“ na ďalšie kolo Slovenského pohára v skialpinizme, ale ja mám iný plán...

O deviatej už leštím pretekárom stopu smerom na Líšku, chcel by som dnes prejsť kus hrebeňa až po Malý Lysec, tam sa odpojiť z červenej na modrú a cez Veľký Lysec zísť do Belej – Dulíc.

Potenie hore zjazdovkou netrvá dlho – už nad lesom chladí avizovaný severáčik, ale zatiaľ nič hrozné. Predbieham zopár organizátorov - pomaličky, aby sa nespotili, tiahnu na svoje stanovištia.

Hrebeň je samozrejme vyfúkaný do ľadu, pásy dostanú zabrať! Tak je to až po Suchý vrch, aj keď niekde sa dá po naviatom snehu. Spod hrebeňa sa na mňa škeria parádne odtrhy a hnedé fľaky základoviek, pod Ostredkom je jeden rozdrapený prevej len kúsok od chodníka – taká dvojmetrová „trhlinka“.

Pod Suchým vrchom sa dá na severnom svahu polyžovať v prašane, ale tých pár oblúkov si odpúšťam, nechcem odliepať pásy. Šliapanie v prašane pokračuje až pod Ploskú – veľmi sa to neborí, sneh krásne iskrí, ani vietor neotravuje, paráda. Chyžky radšej obchádzam sprava po lúke, robím si vlastnú stopu.

Nejako je tu živo – riadne veľká partia na snežniciach oproti, aj smerom na Ploskú vidím pechoriť sa nejakú postavičku. Normálne sa dá bez čiapky a rukavíc, rozmýšľam či sa štverať až hore – tam bude duť a svah smerom k Borišovu bude isto ľadový. Ale lavínové kotly na západnom svahu odrádzajú od traverzu.

Vrchol Ploskej aj tak obchádzam, prvý raz dávam dolu pásy a hrkocem na severozápad k salašu. Ale nižšie sa dá vyrezať pár pekných oblúčikov v prášku, tak si to užívam, lebo ma čaká tá menej príjemná časť cesty.

Od salaša si zas razím vlastnú stopu, tak to bude až na Lysec – sem chodí menej ľudí a v lese sa sneh pekne ukladá. Viac ako ľad ma trápi, koľko popadaných konárov tam bude.

A je ich požehnane! Po Javorinu je to ešte po lúkach, tak si dovoľujem ešte obzerať okolie a som za to „odmenený“ parádnou držkou priamo do záveja. Keď už stojím a vytriasam sneh zovšadiaľ, využívam pauzu na obed. Ten sójový rez pred hodinou bol síce výživný, ale príliš mrazený :-) Zato tvarohový makovník* bol v batohu ohrievaný od chrbta a je taký akurátny.

Nasleduje najmenej príjemný zjazd dolu hustým lesom. Kľučkujem ako dzivý, situáciu okrem popadaných konárov komplikujú aj tie, ktoré sú poohýbané pod ťarchou snehu. Až pod Malý Lysec je to o krátkych a pekne prudkých výstupoch a zjazdoch, len niekde je hrebeňový priesek dosť široký na priamu stopu.

Väčšinou kľučkujem, niektoré kopčeky radšej obchádzam traverzom. V snehu, ktorý sa pod lyžami prepadáva (a paličky nepomôžu ani náhodou), musím na niektorých miestach stúpať „cik-cak“. Konečne smerovník pod Malým Šturcom, velím vľavo vbok! Modrá značka prudko padá bukovým lesom, aby sa o chvíľu „ukľudnila“ do traverzu a o pár minút ma vyvádza na lúkach okolo sedla Žlebiny.

Zhadzujem vetrovku, čapicu aj rukavice, lebo ma čaká síce dnešný posledný, ale o to výživnejší výšľap na Lysec. Našťastie zabordelovaný les sa dá zväčša obísť po lúkach, z ktorých sa po dlhšom čase otvárajú aj výhľady do väčšej diaľky ako len pred lyže. V podstate vidím skoro všetko, čo som dnes prešiel.

Čím vyššie, tým sa to prebára menej, vietor to tu „vytvrdil“. Záver je už ako betón, po takmer siedmych hodinách poctivej roboty pristávam pri smerovníku na Lysci.

Lyžba dolu po žltej je ako vibračná masáž, ale nižšie v lese sa zas dá užiť aj trochu prášku. Smerom na Medzijarky ešte dostanú zabrať ruky, lebo na tých pár stoviek metrov po rovine sa mi nechce pásy nahadzovať. Potom už definitívne z kopca – časť po vyratrakovanej bežkárskej „diaľnici“, zvyšok až do Belianskej doliny korytom zamrznutého potoka, kde to nie je až také pohodové, ako som si myslel – štýl „koza na ľade“ :-) Ešte trochu korčuľovania dolinou pomedzi fľaky oleja a jelenie bobky a keď je sklznica dosť naimpregnovaná, dorážam to pešo. Načasovanie vyšlo – bus ide o 10 minút :-)

Rišo Pouš

*Malá poznámka: „makovník“ je také dlhé, v igelite balené, 400-gramové, z kysnutého cesta s plnkou. Tá môže byť orechová, kakaová, najlepšie ale jablková alebo tvarohová (ako v tomto prípade) a niekedy dokonca aj maková.

• Späť