Skialpinizmus - Skialpový okruh cez Pustú lávku - Vetroplach magazin

Skialpový okruh cez Pustú lávku

08.02.2017
skialpovy-okruh-cez-pustu-lavku

Víkendy na lyžiach sa už pomaly stavajú dobrou tradíciou aj dobrá partia sa zavše zíde. Kopec srandy a dobra lyžovačka je zaručená. Tentokrát vyberal destináciu Erik, padla mu do oka chata na Popradskom plese. Erik je proste horal srdcom aj dušou a tak chcel byt k horám najbližšie. A možno dúfal aj že dáku horalku na chate stretne, ktovie. Ja si svoje pre istotu nosím v ruksaku.

 

Piatkový večerný výšlap na chatu ma oberá o posledné sily, týždeň v hmle ma predsa len zmoril viac ako som myslel. Večer som spoločensky nepoužiteľný. "Radšej sa dobre vyspať ako frflať pri stole", poviem si.

Ráno to už vyzerá so mnou lepšie a tak dohadujeme kto by čo rad. Po snežení cez týždeň by mali byt dobre podmienky, keby do toho neprišlo oteplenie. Na juhu a vlastne všade kde svietilo slnko je taká mrzká škrupka. Ani nosná, ani poddajná. Lepšie ju obísť ako sa s ňou biť. Naše zraky sa teda obracajú na severy a východy.

Erika už dávnejšie zaujal okruh cez sedlo Váha, Pustú lávku a Železnú bránu. Ja som tiež nikdy nebol lyžovať v Ťažkej doline. Šliapeme teda ráno do sedla Váha s tým že hore sa uvidí kto, čo, jako a v ktorej skupinke.

Výšlap ide celkom svižne aj keď energia asi ostala na chate. Prešľapujem klasicky z nohy na nohu, ale pocity radosti zatiaľ zaostávajú v stope. Spravia to až prvé lúče slnka na chate a tak sa tu rozhodnem počkať na spokojnejších členov, tých ktorým nasadené tempo neulahodilo. Po chvíľke dobehne Aleš, Rasťo aj Michal a dávame občerstvenie na chate.

 

chata_pod_rysmi

 

Erik s partiou je už v nedohľadne, asi aj ten hlúpy prašan musia znova prebíjať. Nuda. To nemôže človeka baviť neustále. No ale chalani sú tiež dáki namotivovaní, až ma nakoniec zlomia a vyrážame hore za lepším snehom. Výhľady sú krásne, počasie zase nevyšlo, sľúbene oblaky sú dakde inde. Čo už sa s tým da robiť, môže si to človek neužiť? Nemôže, a vraj máš stále na vyber. Užívame, fotíme, prezúvame, navrhujeme, schvaľujeme a vyrážame.

Zjazd do Ťažkej doliny v týchto podmienkach vôbec nie je ťažký. Ach tie paradoxy, ja ich proste mám tak rád. Všetci si zjazd užívajú, až na Michala ktorému zase vypína viazko. Aleš len tak poznamená že ho ma asi nastavené na -10 DIN. Nezaujatý pozorovateľ by si mohol myslieť že je to naozaj tak. Ale my sme zaujatí a tak len na neho kričíme nech si švihne :D

 

Pri jednej takej čakačke sa zahľadím na partiu pred nami a premýšľam, že ten ich plán vôbec nie je zlý. A tak len navrhnem: „Chalani síce sme pomalší, ale stopa je“. Všetci sú za, no neber to. "Tak si to aspoň uľahčíme", hovorím: "Dáme iba rýchly traverz a nebudeme ani pásy lepiť". Že tých zostatkových 200m prešliapeme.

Idem teda prvý, nepoddajne sa borím. Raz po pás, inokedy po vajcia. Skúšam aj po kolenách v lyžiarskej stope, to musel byt pohlaď! Dokonca aj Elko zastal na tu chvíľu v protisvahu a užíva si kino. Lenivosť sa proste nevypláca. Je z toho celkom slušný celotelový tréning. Využívam lakte, kolená, prešľapávam a udupávam, ale hlavne predychávam. Ľudkovia ktorí toto čítate, nebuďte ako ja, nalepte pasy. Aj blízko vie byť niekedy neuveriteľne ďaleko. Po nejakom tom dlhšom boji alebo krátkej vojne sa dostávam do sedla.

Partia s Erikom a ostatnými členmi už je dávno preč. Ostala tu po nich len spúšť, žlté srdiečko v snehu a rozrytý žľab. Veď ich tam bolo predo nami osem. Neva, Pusta lávka je dosť široká pre každého.

 

pohlad_z_pustej_lavky_na_vahu

 

Ako si tak obúvam lyže, na chvíľu sa len obzriem a fuk, Aleš už je v žľabe prvý. Zase. V sedle Váha som to ešte pokladal za náhodu. Ale dvakrát z dvoch príležitosti, to je už pravidlo. Tak si len zašomrem že to rozryje, ale potom mi napadá že možno chcel len fotku. Nezaslúži si ju síce, ale odfotím ho aj tak.

Púšťam sa aj ja do zjazdu, ako inak smerom kam ešte nikto nešiel. Všetci máme tie svoje zvyky. Darí sa mi preštrikovať cez sieť krátkych žľabov a lyžovačka stoji naozaj za to. "Erik, veru dobrý ciel si vybral", chválim ho v duchu. Po skvelej lyžovačke sa na dne doliny pripravujeme na poslednú skúšku dna, netušiac že bude najťažšia. Gerlachovské spady sú totiž všetko, len nie v dobrej podmienke. Niet už však priestoru na ústup, času na pochybnosti.

 

Šliapeme dolinkou, a už v diaľke vidíme ako chalani pred nami idu do mačiek a čakanov. Ja stále verím tomu že to nejak pôjde. O chvíľu sme pod nástupom do traverzu z ktorého sa každým krokom stáva viac a viac mixová cesta. Našťastie nie vysokej obťiažnosti, len dosť vzdušná. Keďže niektorí členovia zájazdu si nezobrali mačky a čakany, tak aj celkom napínavá. Požičiavam svoje mačky Alešovi a idem do toho, s čakanom a opatrnosťou.

Začiatok je taký trávnatejší, bez problémov ho prechádzame všetci. Už si aj myslím že najhoršie je za nami. Do prechodu však náhle vložia svoje slovo ešte položené platne zakryté nič nedržiacim snehom a nič netušiacimi skialpinistami. Paradoxne ja čo by som také mal poznať, to tam rozryjem najviac. Darmo raz, mačky držia na skale lepšie ako lyžiarky.

Našťastie sa Erik rozhodol vrátiť a podať pomocnú ruku, teda chvíľkami aj priložiť na zadok. Ale to dúfam ostane len medzi nami. Veď nebol som jediný komu takto pomohol.

 

pusta_lavka_lyzovanie

 

Po prekonaní tejto kultúrnej vložky nás už čaká len výšlap do Železnej brány. Človek tam síce väčšinou hľadá posledné kúsky energie, ale zase výšlap je to celkom prijemný. Teda pre väčšinu z nás, daktorí jedinci to berú len ako jedno z 15tich sediel za deň. Ale tento príbeh ja nikdy písať nebudem. Spokojní a rozťahaní jak goralky na šnúrke si šliapeme smerom do cieľa. Keď tu zrazu v diaľke zahliadneme rýchlejších členov ako bojujú. S odtrhom ktorý pravé nechtiac spôsobili.

Není veľký, ani malý, je však dostatočný na nalomenie morálky družstva. A na zvýšenie ostražitosti. Chalani šliapali do brány po ľavej strane čo som tu často nevidel. Skôr si pamätám že stopa sa ešte v miernom svahu berie traverzom doprava a tam popri stene. Totižto vietor je veľký beťár a narobí dosť šarapaty v svahu. Väčšina snehu je sfúkaná aj nafúkaná v ľavej časti svahu.

 

Kontrolky už u každého blikajú na červeno a tak pekne držia odstupy takmer cez pol haly. Toľko zase treba povedať, že všetci v tej chvíli našli dostatok sebadisciplíny a šliapu priam vzorovo. Až na pár výnimiek. Nájdu sa takí čo traverzli svah na hulváta vlastnou stopou v strmom. Alebo takí čo ma posielajú do žľabu napravo (smerom do Západnej železnej brány).

Železná braná je dnes však k nám prívetivá a tak vyriešila naše priestupky len napomenutím, bez pokuty. Nie však úplne zadarmo, ešte si musíme cestu hore vybojovať. S Erikom dohodneme postup, držíme sa čo najviac od nafúkaných vankúšov. Ťažké pocity odľahčí až zistenie že sneh je sfúkaný skôr pod nástupom do žľabu ako v ňom. Ostáva to len preboriť. Je to síce ďalšia taká podpásovka, to už však neodradí nikoho, a tak jedného po druhom vítame členov zájazdu v Železnej bráne.

 

mixovy_traverz

 

Počasie je tu hrozné, vietor, hmla, proste klasické tatranské. Napriek tomu sú všetci radi že sú hore. To sú tie zážitky, čo človeka naučia tešiť sa z mála. Také keď je rád že si môže zlyžovať rozbitú a zmrznutú Železnú bránu s viditeľnosťou pár metrov.

Dole ideme zase ako goralky na šnúrke, len je o poznanie kratšia. Čakáme sa každých 200m. Tatry nás pustia zo svojho zovretia až tesne pod Ľadovým plesom. Ak toto mala byt daň za prehnanú odvahu a tých par nerozvážností, tak som ju veľmi rád zaplatil. A verím že ostatní to vidia podobne. V topánkach mi už riadne čvachtá z brodenia sa v hlbokom snehu, žiadne ďalšie čakačky sa nekonajú, rýchlo prášime na chatu.

Tam už si doprajeme zaslúženú večeru, pivko a dáku tu zábavu.

 

Matúš Ovšonka

foto: M.Ovšonka, Erik Sabo, Patrik Sabo, Michal Kačerík, Peter Hároník  

 

Fotky Skialpový okruh cez Pustú lávku


Súvisiace články:

Diskusia




©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3234787