Tatarkov prechod podľa J.J.

09.12.2019
tatarkov-prechod-podla-j-j-

Tatry sú krásne, krajšie keď niečo prejdeš a ešte krajšie, keď to zažiješ. Jaro ma natrel, tak musím niečo napísať, aj keď na toto sa mi ťažko hľadajú slová. Trasu som mal po častiach prejdenú, okrem sedielka v Drobnej veži a úseku od chatičky do sedla nad Zeleným. Spádovú som šiel už veľmi dávno a Kamzičiu v lete opačne. V stredu 17.4. 2019 som išiel do Lysej odniesť matroš a niečo pod zub – došiel som po veľký altán v Bielovodskej. Čas tlačil, tak som ukryl matroš a prášil som nazad a do Bielej vody. Na Brnči som bol o 21:00. Mal som zabukovaný nocľah a raňajky. Jedáleň prázdna, čakal som do 22:30 a nik sa neukázal, tak som ľahol na lavicu s ovčinou, druhú som prehodil cez seba a skúšal som zaspať. Nedalo sa, veď pri príchode bolo od Fľašky nahor zadekované. Ráno bude asi múdrejšie – asi som ani nezaspal.

3:05 vstávam. Obloha hviezdna, tak balím, nepotrebné ostáva na chodbe. Na WC plním litrovú termosku, do obrúska strkám nocľažné popod okienko do kuchyne. 4:02 odchádzam smer Medená kotlinka. Predsavzatie: viem, že musím ísť jak píla, ale nesmiem tlačiť na pílu, veď z prvého dňa som tohto roku okrem obzerania nedal ani čiarku.

Pomocníci_v_Bachledovej_štrbine.

Už začínam: v Medenej na lyžiach končím priskoro. Je tu veľa prachového, dávam mačky a snažím sa vľavo okrajom, aby nebolo nad lyžiarky. V strede je po gule nového prachu, ťažký boj, uvažujem o spiatočke. 

Obzerám sa, koľko stratím, Ypsilonka rozhodne, lebo viem, že ďalej to takto nepôjde. Odbočujem do Bachledky, svah pritvrdzuje, ukazuje sa prvý ľad. Beriem dva cepíny, idem ďalej. Dva ľadové prahy ma ale púšťajú celkom dobre. Konečne sedlo, stratu odhadujem na hodinu. Do MSD robím slalom pomedzi rozkotúľané a zmrznuté gule, na nich fúknutý prašan, asi 10 cm. Dá sa.

Na Téryne dva čaje a idem, pri vchode ďakujem Elovi za info o Čiernej Javorovej. Stretol som ho prvý raz a poradil ako starému kámovi. Pýta sa „Kam?“ Ja mu na to „Žltá lávka.“ Volá za mnou „Choď cez sedielko v Drobnej veži!“ Ja: „Mám v pláne.“

Do sedla idem v poho a traverz tiež. Do VSD svah ako list hladký, tvrdo a v lieviku balvan. Opatrne zlyžujem ku skale a volím zošúchať zľava. Dostávam sa do U-rampy, užšej ako lyže, našťastie len na dvoch – troch metroch sa pri zostupe dotýkam skaly.

Na Zbojku traverzujem už v odmäknutom, ponáhľam sa a stiahne ma to nižšie. Bolo treba viac dohora, obísť holú morénu asi 20 m. Nechce sa mi, tak sa dostávam pod chatu. Chyba, musím obchádzať spodkom. Na chate radler, dva čaje a liter do termosky, na parené buchty čakám 20 minút. Nutne som sa potreboval posilniť, veď idem bez raňajok.

Do Studeného sa pomaly a akosi ťažko rozhýbavam, navyše v závere je na postupovej línii veľký prachový vankúš. Cepín nedrží, uhýbam doprava a končím na hladkej skale. Vraciam sa 15 m, skúšam vedľa a znovu musím kúsok nazad. Nakoniec nájdem trochu lepšie miesto a prechádzam cez vankúš. Som rád, že vydržal.

Konečne v sedle, strata narastá a Gerlach je zadekovaný. Obúvam lyže, vo Velickej budem mudrovať. Lyžba parádna a popod rebrá hneď traverz naplno, nech nestrácam výšku. Sadám na batoh a dnes už druhýkrát uvažujem o alternatíve: keby bol Litvorový v podmienke, tak idem. Dobré pivo na Sliezskom pokúša, ale ako ďalej na Popradské? Chvíľu sa zdržiavam s horskáčom, ktorý ide z Litvorového sedla s babenkou a učí ju zošuchovať. V mokrom jej oblúky nejdú. Medzitým sa ukazuje obloha a tak idem zistiť do Gerlachovskej lávky, ako to vyzerá. Šliape sa celkom dobre, aj obed zabral.

Celkom rýchlo som na pásoch pod žľabom do Zadnej Gerlachovskej lávky. Idem ďalej, borím sa do polky lyžiarok. Žľab je len môj. Pohľad zo sedla nepotešil, treba mačky a cepíny. Naivne zhadzujem pásy, že ďalej bude lepšie. Opatrne zostupujem. Na mieste, kde by sa dali obuť lyže, je polka žľabu vypadnutá. Ostáva tvrdý hrebienček, po kraji sa dobre zostupuje, no o chvíľu aj ten končí a pokračuje žľab s minimom snehu. Až sa niekde posúvajú skaly pod nohami.

Od miesta, kde sa spájajú Predná a Zadná lávka, snehu pribúda. Žľab do Batizovského sedla je skrytý v hmle. Idem ďalej a ukazujú sa mi obrysy žľabu, ktorým treba ísť. V mieste, kde treba traverznúť Kormanického rokľu, bieda. Vankúš cez celý žľab, vyvýšený, ruka s cepínom sa zabára ako do vody a nohami neviem dočiahnuť pevný základ. Do hlavy sa mi tlačí myšlienka „Treba byť bližšie k Pánovi.“ Ja protestujem, že až tak blízko nechcem. Akosi prebrodím vankúš, chytám sa skaly a odfukujem ako veľryba. Dokončujem myšlienku: „Dôležité je, že Pán bol pri každom mojom kroku.“

Do Východného Batizovského sedla vydusím už kľudne. Zo sedla cca 70 m bez snehu, potom obúvam lyže. Cez Paštrnákovu štrbinu sneh už v pohode. Ťahám sa doprava a traverzujem až takmer pod žľab do Sedla pod Drúkom. 

Idem na pásoch pokiaľ sa dá, je tu akási ľadová drť. Dávam mačky a hľadám líniu, kde sa to menej zabára. Konečne v sedle. Krátky odfuk a idem ďalej na mačkách (lyže neprichádzajú do úvahy). Vstup do žľabu: vidím prevej. Viem, že nižšie je to bez preveja, tak zostupujem. Obúvam lyže, prehupnem sa cez hranu a som v žľabe. Pocit nič moc, tak čo najskôr traverzujem cez rebro doprava. 

Na dnes stačilo. Dávam alternatívu: namiesto Strážneho, Dračej bránky a neistej chaty pod Rysmi volím na istotu Popradské a Majlátku.

Druhý deň: 5:15 obúvam lyže smer Zlomiská. V Rumanovej odbočujem, Strážne vynechávam a idem cez Dračie sedlo pod Dračiu bránku. Je tvrdo, ale šmirgeľ drží, haršajzne netreba. Do bránky opatrne, fix zľahka použijem až nad miestom, kde je na skale predratý. V sedle obmedzené výhľady, ale stoja za to. Vyberám 40-metrovú repku a zlaňujem k modrému fixu. Ďalej lanovka a môžem obúvať.  Po hang pár oblúkov po tvrdom, v hangu lanovka na mačkách.

Volovce traverzujem, bol som ta a späť od Hincovho plesa, je tam na lyžovanie málo snehu. Naviac včerajší dlh cca tri hodiny bude do Temnosmrečinského sedla pri tejto teplote robiť problémy.

Západ_slnka_z_Vyšnej_Kamzičej_štrbiny.

Od Hincovho sa dá na pásoch v pohode a dosť vysoko. Rovnako dobre sa dostávam na začiatok rampy do miesta, kde z nej doprava padá žľab. Je vytopený a to čo tam ostalo je nepríjemne natopené. Skúšam v starej stope aj vedľa a je to všade riedina. Dávam sľučku na skalný zúbok a nastupujem zaistený. Od polovice je to už lepšie, ale ako stúpam, dostávam sa nad štand. Už to nevadí, z najhoršieho som vonku.

V sedle vyberám ukrytý matroš na zlanenie, uviažem 60-metrové lano na sólo zlaňák. Špekulujem, kedy ho zase prídem zmotať, tak dávam lano na polku. Už viem, kde je druhý štand, zlaním ku skobe s okom, cvaknem sľučku a problém: lano nejde stiahnuť. Nechávam na štande batoh a vydusím hore. Nevidím chybu, idem späť a zase to isté. Na druhý pokus prekladám lano inde a už to funguje. Pomaly sťahujem a ono vie, že ho drží amatér, tak zletí dole poza skalu a zase sa sekne. Keď nič nepomáha, dám do oka karabínu, lodný fix, Lano bolo za polkou, inak neviem... Zlaním ďalej do žľabu na mačkách na miesto, kde sa dajú obuť lyže, a obúvam.

Do Chalubinského na pásoch, už kúria naplno. Obúvam, dva oblúky a svah sa preklápa, tu už je regulérna poľadovica. Pár dní predo mnou tu zošuchovali a vyrobili klzisko. Tu neprezujem, tak zošuchujem aj ja. Ďalej sa už dá.

K Morskému oku idem prvým žľabom, tuším popod Mnícha. Zo začiatku ako – tak, potom riedina, odtrhy brutal. Ťahám sa vpravo do traverzu, tu už je to zase v poho.

Dávam pásy a horným chodníkom sa vytraverzujem tesne pod hranu Czarneho stawu. Za plesom zastavujem, až keď treba prezúvať. Spodný traverz je na slnku, ale aj tak som mal v pláne horný variant, t. j. letný chodník, pod stienku po snehu. Stienka mokrá skala, v priamej línii je to mor. Dostávam sa nad a z opačnej strany vidím dve serpentíny chodníka. Ďalej pokračuje nepríjemný traverz okolo dvoch borhákov, orientačne som dobre.

Posledný skalný prah a už iba traverz doprava popod stenu Žabej lalky. Dusím na miesto kde sa treba a dá rozhodnúť. Dávam občerstvenie a som rozhodnutý. Dnes žľab priamo do Vyšnej Kamzičej štrbiny nepustí, aj keď spočiatku to vyzerá lákavo. Mačky ako – tak držia, cepín nie. Idem cez Vyšné Bielovodské sedlo, cestou cik – cak hľadám líniu, kde sa to menej prebára. Cepín stále len na parádu, neľutujem rozhodnutie. Pod sedlom sa rozhodujem pre južnú štrbinu (menší prevej ako v severnej).

Konečne sedlo. Čakám lepšie časy, veď do štrbiny len nejakých 150 výškových a už v miernejšom. Realita je ale iná, už po prvých metroch viem, že to nebude zadarmo. Jeden krok po gule, ďalší na skale a takto pomaly, v prachovej riedine pod centimetrovou kôrkou, celú večnosť až do štrbiny. V tomto sa nič nenaponáhľaš, tak idem na úsporu.

Konečne štrbina, obzerám: sun sa chystá zapadať. Toto som nechcel, ale som tu. Rýchlo obúvam a po hladkom a dosť tvrdom opatrne dole. Nachádzam vysneženú líniu a už v Spádovej doline (cestou registrujem vypadnuté tuším Mlynárovo sedlo) zastavujem až v lieviku na pravej strane. Z môjho pohľadu v strede skala, prezúvam. Pri skale pásik ľadu pod snehom. Cepíny držia, je šero, už nevidno rozoznať skalné prahy od vysnežených miest. Pomaly zostupujem, občas ľad. Podo mnou počujem šušťanie vody, nabrať sa nedá. Stmievanie v najhoršom, občas trhlina. Robím esíčko a pomaly sa rozkukávam. Vidím líniu až do Českej doliny. Dávam odfuk, obúvam a zastavujem na brehu plesa. Naberám vodu, obchádzam sprava v smere jazdy. Ešte trafiť do lesa...

Prvý pokus sa mi zdá príliš blízko výtoku, tak idem doprava. Prezúvam a po pár metroch som na chodníku. Ten mizne pod snehom, na ktorom poznať stopy od lyží. Ostávam na mačkách, občas sa prepadávam, ide to pomaly. Za lávkou cez potok zhadzujem železá, nastavujem autopilota a cupkám.

Za horolezeckým stanovišťom dávam lyže, žiadna sláva: rozbité je to, betónové, na tom ihličie. Ku chatičke odbočujem ako pustovník s prosbou – ale zatvorené. Pozriem čas, je 22:15. Lekvár, uškrniem sa a idem pešo k veľkému altánu, čelovka a mesiac sa dopĺňajú. Mám trochu obavy, či nestretnem líštičku, ktorá bola v Bile na nákupoch, ale matroš v bilataške je v poho. V altánku dám posilu, nahodím pásy a jedno oko na ceste, v druhom dnešný dvojprogram, balím sa na noc.

Tretí deň: 6:15 odchádzam po chodníku smer Rovienky. Križujem potok, ešte je poznať stopy po lyžiach. Idem skúsiť, sneh perfekt chrumkavý. V prvom veľkom spáde úzky, tenký pásik snehu prerušený. Zhadzujem batoh a idem na prieskum nad prerušením. Sprcha a namäknutý sneh, s batohom to nedám. Batoh, lyže a palice zviažem, aby sa nič nezachytilo.

Až_do_Sedla_nad_Zeleným_(v_sedle).

Pravou nohou po snehu, ľavou po skale a ťahám batoh na repke. Ide to. Druhý spád, pod snehom veľká bublina – pasca. Dá sa po skale, idem na istotu. Potom sa už venujem rozjímaniu a v pohode stúpam, sneh perfekt tvrdý. Občas poznať stopy po lyžiach a v duchu závidím autorovi oblúkov.

V pohode až do sedla, pohľad z neho poteší: preveje v norme, v traverze kosovka nepovyskakovaná. A pocit, že som po ôsmej v prvom sedle z dvoch je paráda. Dávam lyže a jedným dychom k Zelenému plesu, potom sa ťahám doprava a užívam si lyžbu roka. Zastavujem pri potoku, zhadzujem batoh a na druhom brehu charakteristická borovica. Robím piknik a v pohode prechádzam potok.

Na hrane zhadzujem pásy a o chvíľu už obzerám Ľadové dolinky. Hang dávam vľavo, ale z pravej strany od vypadnutého rigolu. Vo vypadnutom dávam mačky. V závere sa pod Stolarczykovym sedlom objavuje dvojka, zakývame si a ideme. Chalani akosi skoro vyzúvajú a hajde dohora. Pýtam sa „kam?“ a oni že sú tu prvý raz, a že do Čierneho. Radím im „choďte vľavo žľabom, do ktorého ja ešte nevidím“.  Bez mihnutia oka pokračujú v traverzovaní napešo.

Pomaly ich dobieham a trochu kecáme. Dlhá noha natiahla príjemnú stopu, v sedle pokračuje debata, na slnku je príjemne. Dlhá noha je v obraze mojej cesty, ale veľa ešte neprešiel. Rozhodujú sa čo ďalej, Kolový nemajú v pláne. Idú dole, lyžba super. Dvakrát narovnávam oblúk kvôli trhline, ale sneh dovoľuje všetko. Nad zlaňákom dávam navigáciu, kde nájdu štand, a oni mi ponúkajú zlaniť na ich 60-metrovej dvojičke. Dobre padne, lebo viem, že 40 m je na vrch posledného ľadového prahu, tak nemusím nadväzovať druhú dvadsaťmetrovú repku. V tejto dĺžke by sa to príliš motalo (aspoň mne).

Po 30 m stojíme pri sľučke na kameni, sneh je riedina, a tak navrhujem ešte jednu dĺžku. Potom ma púšťajú dopredu. Pred chatou mi robia foto ksichtu na prihlášku do klubu. Dúfam, že mi ju Jožinko oštempluje. Vďaka, bolo mi dožičené.

Piknik_na_brehu_Javorinky,_medzi_paličkami_a_lyžami_charakteristická_borovica_alebo_limba.

P.S. Ďakujem Tatarkovi in memoriam – to nie je len čiara na mape, to je odkaz, ktorý mnohých inšpiruje, posilňuje a niektorých i poteší. Pre mňa to bola silná výzva, nosil som ju v makovici dosť dlho na to, aby som bez mapy a zapnutia GPS trafil. Som vďačný chalanom z Vetroplachu za reporty, bez ktorých by v makovici nebol obraz. Jaro aj keď nesúhlasil, vedel a tým niesol psychickú záťaž za mňa. Ďakujem. Chalanov z Bielovodskej som takto zradil, za čo sa ospravedlňujem. Nemôžem byť všade a ďakujem za info o podmienkach.

Na záver, čo sa týka prechodu: mojou prioritou nebol čas, za ktorý ho prejdem, aj keď predstava bola iná ako reál. Nepočítal som s tým, že budem chodiť aj po západe. Pre mňa bolo dôležité, že sa ide dobre a bol som v stave kedykoľvek zaradiť spiatočku. Samozrejme okrem hrozby objektívneho rizika, vtedy spiatočku nezaradíš. Ohľadom prevýšenia som neostal prechodu nič dlžný. Celkový čas šliapania: nie je sa čím chváliť, cca 40 a pol hodiny. No Malák s Leitnerom neboli rýchlejší. Podmienky na prvý pokus asi dobré, keď som prešiel. Goráčku som za celý čas prechodu z batohu nevybral.

Jano Jurga

 

Fotky Tatarkov prechod podľa J.J.

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Tatarkov prechod podľa J.J.
Čendo 09.12.2019
Gratulujem k prechodu a díky za hodnotný článok a fotky.Doktorát zo skialpu máš vo vrecku.Paráda! :-)

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri