Zürs – Mehlsack – Lech – Zürs: runda 1974

Začne to ako román, lebo mám zvláštneho partnera na skialp a musím ho predstaviť. Je to mimoriadny človek. Náhodou je šéfom mojej ženy na patológii univerzitného ústavu Harlaching. Je profesor, ženatý, nemá deti a je o 18 rokov starší ako ja. Hovorí šiestimi svetovými jazykmi, aj po rusky! Z univerzity ho stiahli na vojnu do horskej divízie, na Kaukaze padol do zajatia. Ako dôstojník tam bol voľný, ujsť sa nedalo, tak ho ruskí lezci brávali na túry. Po vojne prišiel do Nemecka a Američania ho poslali do zajatia na nútené práce do Aostatalu do viníc. Bol tam tri roky a až do smrti potom chodieval majiteľovi dobrovoľne na týždeň pomáhať – vždy si domov doniesol plno fliaš červeného vína. Aj mne.

 

Tento človek mi ukázal v Alpách obrovské množstvo túr, vozil ma autom a podporil ma aj finančne, lebo mnoho túr by som si práve kvôli financiám nemohol dovoliť. No a tu som teraz z jeho iniciatívy a za jeho peniaze. Strašne rád sadám do jeho BMW Coupe 3000, to je skoro pretekárske auto. V tom čase ešte neboli všade všelijaké limity, išlo sa na plyn. Tak taká jazda na Arlbergpass bola dobrodružná. Cez Flexenpass sme hneď v Zürse na parkovisku, o ôsmej pôjde prvý výťah. Tým hneď hore na Zürser See a ďalej do sedla na Madloch. Odtiaľ sa pustíme najprv po zjazdovke smerom na ZUG a odbočíme doľava do strmej muldy menom Stierloch. Sneh je ráno tvrdý, tak to odskáčeme a v dolnej tretine traverzujeme doľava, aby sme získali výšku pre výstup na Mehlsack.

 

Prepnúť viazanie na šliapanie a vyberáme sa klasickou cestou na vrchol, do sedla medzi Schafbergom a Mehlsackom a po hrebeni na Mehlsack. Dá sa ísť od Stierlochjochu direttissimou rovno hore, ale klasická cesta je prešliapaná a pohodlnejšia. Výstup je v pohode, ale posedieť sa dá až za vrcholom, lebo hore fúka vietor.

 

Toto bola ale len predohra, lebo hlavná časť tejto túry pozostáva zo zjazdov, kde sa odporúčajú dobre trénované stehenné svaly. Tak sa púšťame do lyžiarskeho raja z vrcholu rovno dole do Stierjochu, samozrejme s pauzami. Zjazd ďalej do Zugu až na rovinu k potoku je viac-menej práca, lebo sneh už zmäkol. Mnohí končia túru tu a zídu dole do Lechu a autobusom do Zürsu k autu, čo je veľký hriech. V Zugu ostaneme dlhšie stáť, lebo sa hlási smäd a niekoľko riadnych „zúgov“ tekutín musí putovať do žalúdka. Tak aj lepšie vydržíme tú dlhú cestu na Kriegerhorn. Odtiaľ zjazdíme dlhým oblúkom k dolnej stanici výťahu Steinmähdebahn. Svah, ponad ktorý teraz pohodlne ideme hore, je svetoznámy, lebo je na ňom postavená takzvaná SUPERSPEED trať na rýchlostné preteky na lyžiach. Rekord je tu 248km/h.

 

My si dáme pomerne ľahký, ale dlhý zjazd cez Oberlech dole do Lechu, čo je sám osebe pôžitok. Na dolnej stanici Rüfikopfu si dávame na posilnenie polievku Speckknödel, colu a silnú kávu. Kabína nás vypľuje hore na nádherné plató, kde nás čaká krásny zjazd až po Trittalp, kde výťahom vyjdeme na HEXENBODEN. Odtiaľ nás čaká už len posledný krásny zjazd do Zürsu k autu.

 

Facit: Nádherná túra, len asi 800 výškových metrov výstupu, 25km zjazdov a asi 7000 výškových metrov v zjazdoch. Čiastočne po pretekárskej trase legendárnych pretekov „Der Weiβe Ring“. Jedna z najkrajších lyžiarskych oblastí.

 

Deň je na konci, je sobota, tak zbehneme kúsok dole do Stubenu, ideme na jednu noc do penziónu, pod sprchu. U domácich sa dobre najeme a konečne si dáme odškodné – niekoľko fľašiek Weiβbier. Zajtra ideme na Albonabahn, tie svahy nás prekvapia malým množstvom snehu, tak dáme len dve jazdy. Zbalíme to a cestou v St. Christophe si užijeme krásne svahy. Nech žije BMW, cez Fernpass sme o chvíľu doma a to s maximálnymi zážitkami. No: Alpy sú Alpy! Ako sa patrí starcovi, už len spomínam.

 

Jano Banko