Ako sme hľadali, čo ešte nebolo

Samozrejme sa také reminiscencie dajú realizovať, len keď je človek ešte tu a nie vo večných loviskách, kde skončíme všetci pri tých bývalých slávnych osobnostiach. My, čo sme si osladili život pobytom v horách, máme teda tieto spomienky (nie už každý) a delíme sa s nimi s generáciou, ktorá ich ešte len zbiera.

Boli sme generácia, ktorá ešte nezažila masy ľudí v Tatrách, aj keď tých pár postelí na chatách bolo vždy obsadených. No spalo sa na stole, na laviciach a pod stolom. Partia, ktorú tu spomeniem, bola agilná na konci päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch. Bola to hlavne Popradská elita „in spe“ horolezeckého oddielu, ktorú sme my s Vladom Tatarkom – Gipsym pri našich výbehoch do Tatier stretali na Térynke alebo na Zbojníčke. Jeden z nich, Alexander Luczy, inklinoval veľmi k vysokohorskému lyžovaniu.

Šaňo spomína, že raz videl nejakého blázna ísť na bežkách hore na Slavkovský štít. Dlho rozmýšľal a myslel si, že je to alebo nepríčetný blázon, alebo výborný horal. Keď ho ale videl zjazdovať na tých bežkách z vrcholu, vedel hneď, že sa jedná o horala. Kto iný to mohol byť ako Gipsy? Vlado bol u mňa v lyžiarskej športovej škole a mnohí mi hovorili, že Vlado nevie lyžovať. Moja odpoveď bola „skús jednu strmú muldu zísť tak, ako jazdí Sailer, lyže pekne spolu, potom sa budeme rozprávať“.

Skoro v rovnakom čase začali Luczy a Kriššák (a hneď aj my s Vladom) jazdiť v Tatrách strmé sedlá a žľaby na krátkych lyžiach, takzvaných firňákoch. Bola to samovýroba, hoci v Alpách sa už dali kúpiť v obchode. Šaňo ako prvý začal uverejňovať tieto pokusy v časopise Krásy Slovenska (viď prílohu). Chytilo to potom aj viacerých Tatrancov. Väčšie túry sme robili ešte na dlhých lyžiach, niekto mal dokonca 2,15m dlhé laty. Samozrejme s pevným viazaním s nejakou modifikáciou, robenou doma v kuchyni.

Na tatranské vrcholy, teda tie dostupné, sa chodilo už dávno na lyžiach, ale hľadala sa tá najľahšia cesta na zjazd. Aj Šaňov otec už chodieval na lyžiarsku turistiku, napríklad na Furkotský štít, ale ako to nazval Šaňo, „na EX“ to ešte nebolo. Tak sa začalo exovať :-)

Šaňo sa zapisuje do tatranských análov spolu s Kriššákom a Botkom, keď zjazdia Javorový štít. V roku 1967 spraví s kamarátmi epochálny prechod Vysokých Tatier cez sedlá, dnes zvaný Haute Route. Tým prakticky otvára dvere všetkým fanúšikom voľného lyžovania v Tatrách. My s Vladom jazdíme popri lezení tie menšie „EX“ ako Baranie sedlo (obe strany, hoci to Krajňákovci jazdili asi od narodenia), Priečne sedlo, Sedielko, Ľadovú priehybu, Filmársky žľab a iné. Zjazdili sme aj nejaké žľaby vo Veľkej Fatre na Krížnej, veľmi nebezpečné.

Kto to ešte zažil vie, že za komančov sa chodilo na 1. mája pochodovať do sprievodu so zástavou a kričať „Nech žije Sovietsky zväz“. My sme zmizli radšej do Tatier na čerstvý vzduch, tú istú ideu mal aj Šaňo s jeho parťákmi. No a Šaňko s jeho peknou priateľkou z Brna, Bundálkovou. U cteného pána Keleho na Zbojníčke sa stretneme, všetci sme tu s lyžami a s plánom na nejaký „EX“. Nech sa nik nesmeje, dnes je to detská hračka, ale vtedy sme to tak videli. My s Vladom sme chceli ísť Slavkovské sedlo nad Vareškovým plesom, Šaňo Slavkovskú vežu. Tak sme šli spolu, ten istý smer. Na druhý deň sme šli Hranatú vežu od Pustého plesa, počasie krásne. Tam aj spoločná fotka za Zbojníckou chatou. Gipsy si ešte odbehol zasólovať na Kupolu, bolo mu málo. Šaňo usilovne písal tieto výstupy do jeho vodcovskej knižky, podpisoval to Kriššák, zvaný Bello (viď dole).

Veľmi smutná záležitosť bolo zničenie chaty požiarom (viď foto), ale Edo Záhor, zvaný gazda, vtedajší chatár, začal hneď s novovýstavbou. A chatárči tam už vyše 40 rokov, na začiatku spolu s Vladom Tatarkom.

Všetka česť a uznanie Šaňovi za jeho priekopnícku prácu. Keď Šaňa komančovia posunuli do exilového Švajčiarska, posunuli jeho latku oveľa vyššie a on zjazdil v Alpách veľa mimoriadne ťažkých vrcholov. O tom ale musí písať sám. Máš môj obdiv Šaňko.

Čo sa týka Gipsyho, ten dozrel. Ja som už vtedy jazdil moje zjazdy v Tirolsku, v Štubaji. Vlado predsa dokázal, že vie lyžovať a zanechal v Tatrách aj v zahraničí zjazdy, na ktorých si lyžiari dodnes lámu zuby. Napríklad prechod Tatier novými sedlami, a to sólo.

Za Vladom prišiel Bohuš Štofan, ten dokonca spravil aj zoznam extrémnych zjazdov v Tatrách, zjazdil Gipsyho trasy a pridal nové. Dnes sú to napríklad bratia Peťovci, Švihálkovci, Matúš Ovšonka a viacerí, čo jazdia na takej vysokej úrovni. Dúfajme, že tých chlapcov ešte pribudne.

Kto začal ako prvý jazdiť v Tatrách na lyžiach z vrcholov, to môžeme len hádať, o to ale nejde, skôr o to, aby sa našli nasledovníci tohto krásneho športu, aj keď je nebezpečnejší ako lezenie, lebo tam si vždy sám a najmenšia chyba môže byť posledná.

Nakoniec musím spomenúť jedného z najaktívnejších vysokohorských lyžiarov, Martina Bartoňa. Ten sa ale pohybuje viac v alpskej oblasti na ozajstných „EX“. Jemu ale ďakujeme, že naša čitateľská obec má tú možnosť tieto články čítať na Vetroplachu, ktorý on priviedol do života. Čo nám ale všetkým chýba, aby aj on odhalil svoje názory a postoj ku dnešnému vývoju vysokohorského lyžovania. Dúfajme, že to raz príde.

To boli reminiscencia starca, volá sa Jano Banko