Baranie sedlo v storočnom prašane

12.04.2015

Fotky
Diskusia (4)

Zima posledné dni v Tatrách oslavuje triumfálny návrat, snehu je toľko že ho ani hladať netreba. Skôr sa koncentrujeme na to, aby sme hľadali svahy, kde ho je menej! To sa mi ešte nikdy nestalo... v Tatrách. Po úspešných pokusov o Patriu, Priečne sedlo, Volí chrbát a Sedlo nad Širokým žlabom už začíname rozmyšlať čo ak by predsa šlo aj dačo zaujímavejšie. Všetci sa zhodujeme, že by to stálo za pokus o Baranie sedlo. Overili sme všetky expozície, mierne aj vačšie sklony. Naproti predpovediam, sneh drží, sondy su pozitívne. Keď to nepôjde, tak otočíme. Toľko k plánom.

Ranná realita je však iná. Fúka kúsok vietor, je zatiahnuté, morálka ostala dakde v .. no proste inde. Na Hrebienok beriem lanovku, Marek s Jožkou trénujú nosenie lyží. Tak som sa aspoň trochu povozil a stejnak sa mi vlastne ani nechce. Dolinou si šlapeme pomaličky, vietor silnie, teplota klesá, morálka stále pod bodom mrazu. Pod hangom už mám vymrznutú polku tváre, ani len mračiť sa už nemôžem. To sú proste tie údely voľných dní, "nebudem predsa sedieť doma", jediná myšlienka ktorá ma poháňa. Do stopy sa mi ale nechce a tak to celé prešlapne Marek.

So snehom to neni až také zlé, v hangu žiadny veľký nával a tak rozmýšlame na chate že predsa len skúsime pozrieť smerom na Baranie sedlo. Mňa veru ale treba neska prehovárať, spraví to až jeden čaj a dake pofidérne ale chutné keksy. V partii už sme zvyknutí, že ja som taký ten dorážač. Posledná karta v rukáve. A tak mi je jasné že stopa do Baranieho je moja. O tom sa nediskutuje. No nič hlava dole, vypínam nechuť, zapínam bundu, nahadzujem kapucňu. A už si tak šlapem. Pomaly. Krok za krokom skúmam ako sa svah správa, obzerám náveje a vankúše. Obchádzam. Štrikujem si to popod skaly, sklon je síce o stupník alebo dva väčši ale masa čo môže so mnou vypadnúť ovela menšia. Zopár krát sa este obzriem, pokričím na parťakov "Odstupy!". Ponadávam si prečo ja a šlapem ďalej.

V polke výšlapu sa mi už konečne partia zorganizovala, všetci pekne čakajú v stope kým prvý prejde jednu otočku. Tak sa mi to páči. Pekne si dalej strikujem, stopa pekne drží. "Najhoršie bude do sedla", dumam si. Ale stále je v hre varianta otočit a ísť dole. Pod sedlom sú už nafúkané masy snehu vačšie, pri šlapaní sa prebáram aj po kolená. Sneh vsak stále drži. Zbystrujem pozornosť, každý krok si overujem aj dvakrát. Stále dobre. Ešte pár otočiek a sedlo je blízko. Sám tomu neverím ale za chvílu sme hore na balkóne.

Rozmýšlame čo ďalej. Ja som stále za Terynku a hang. Na istotu. Vtom sa dovalí ďalšia partia, "Vraj že díky za stopu a kedže my nechceme na Zelené tak oni nas teda predbehnú". Zapnutí v lyžiach boli ani som si to nestihol premysliet čo práve povedali. My len kukáme po sebe jak sovy na jedličke, a už sú preč, čo už. "Ta čo, ideme aj my na Zelené?", pytam sa nesmelo. Marek a Jožka už vyzerajú byť rozhodnutí. Obúvam teda lyže, púštam sa do sedla, sneh furd drži. "Čo je toto kua za deň?", pýtam sa sám seba.

V sedle už len vidím dake obluky, hlboke stopy v prašane a lyžiari nikde. "Tak poďme teda tiež", hovorím Marekovi, ten len pokyvká a vraj že "Choď!". Nuž ja tedy du. Prvý obluk, po kolena. Druhý obluk, po pas. Púšťam to, tretí obluk, žerem prašan. Ešte zopár oblúkov v rýchlosti a stojím v ústí žlabu. Vykašlem pár kil prašanu a rozmýšlam čo sa to práve stalo? "To sme v Kanade, či Japonsku, ci čo sa to tu deje?" Kde sú dosky? Kde sú vyfúkane plane? Nič. Dnes, nie. Dnes je tu len prašan po pás. Nikam sa mu nechce, nekladie odpor a neprotestuje. "Toto som ešte nezažil, hmm", to je jedina myšlienka ktorá mi máta hlavou. Sledujeme stopy do doliny, raz oblúky rýchle, raz pomalé.

Zastavujeme len na vyčistenie okuliarov, od prašanu. V polke svahu snehu neubúda, práve naopak. Znenazdajky, prásk, preletim cez dáky návej. Sneh mi práši ponad hlavu, bohvie skade všade ho budem musieť vyťahovať. Prichádzame pod flašku a ja len so spadnutou sánkou čumím na to čo práve vidím. Nepojazdená, sneh stále po pás. Lyžiari pred nami obišli začiatok. Obchádzam teda aj ja návej na začiatku a púšťam si to rýchlejšie dole svahom. Dnes žiadny problém. Takto ľahko sa flaška nikdy nešla. Pozeráme na seba neveriacky, ale už nám je jasné, že dnes sme vychytili podmienky aké bývajú v Tatrách málokedy. Kratka vymena pocitov a zážitkov sa končí Hurónskym smiechom. Je to proste neuveritelné.

Posledný úsek ku chate si ešte každý vychutná vlastnú stopu a posledné pocity eufórie. Na chate stretávame partiu čo šla pred nami, ani oni neveria tomu, že také podmienky sú v Tatrách možné. Šturime po pifku a premýšlame nad tým, že dnes sa to proste fakt oplatilo. Možno odmena za všetky tie túry v hmle a víchrici alebo bol dakto z nás v nedelu 3x v kostole, neviem. To už sa nedozvieme.

Lyžované 5.4.2015

Matúš

Fotky Baranie sedlo v storočnom prašane

Späť

+ Pridať príspevok

Diskusia

RE: Baranie sedlo v storočnom prašane

Martin 14.04.2015

Take podmienky byvaju v Tatrach casto po kazdom velkom snezeni-len vtedy vsetci normalni ludia radsej nikam nejdu a zbytocne neriskuju. Bolo len otazkou stastia, ze ste sa neocitli v statistike HZS...

RE: Baranie sedlo v storočnom prašane

martin vetroplach 14.04.2015

skialp je určite nebezpečný šport ale ako som už písal aj na FB kde je väčšia diskusia: táto túra bola výsledkom každodenného pohybu v horách a pozorného sledovania podmienok, Matúš to v tom článku aj spomínal, čo všetko predošlé dni polyžoval, a to boli dni keď len málo ľudí vyrazilo na túru...

RE: Baranie sedlo v storočnom prašane

Dunno 17.04.2015

Pekne v clanku citat zmienku aj o testovani lavinovej situacie, ocenujem, mohlo by sa to tu castejsie objavovat, aby nebudili len dojem "huraa sneh ideme!!"

RE: Baranie sedlo v storočnom prašane

Marek 17.04.2015

Čo sa týka lavínovej situácie, boli sme tam šiesti, z toho minimálne štyria, ktorí sa v horách pohybujú veľmi často a majú skúsenosti aj s takýmito podmienkami. (bol tam jeden horský vodca, člen druhej skupiny, chlapík s dlhoročnými skúsenosťami s extrémnymi zjazdami, osoba, ktorá minimálne 25 rokov skialpuje atd.) Ako písal Martin - Vetroplach - pred danou túrou sme boli na viacerých svahoch a vedeli sme, že sneh je nafúkaný rovnomerne a že nepadá. Smerom z Baranieho na Brnčalku to možno bolo trochu riskantné, ale zvažujúc všetky podmienky a informácie, ktoré sme o situácii mali, vyhodnotili sme, že by to malo byť bezpečné. Nikto z nás zbytočne neriskuje a keby som mal pochybnosti o stabilite snehu, tak tam nejdem. Ja sa za odborníka na prašan nepovažujem, ale svoje skúsenosti tiež mám a snažim sa byť maximálne obozretný. Toľko ku "zbytočnému riskovaniu".