Donovaly – Jasná: tréning mentálnej odolnosti

...lebo niečo podobné som asi naposledy zažil na konci nonstop prechodu hrebeňa ( TU ) vo víchrici a s poriadne rozmočenými nohami. Pritom na sobotu 10.1. bola predpoveď relatívne dobrá – mrazy aj vietor mali dočasne povoliť, aj mraky sa mali postupne rozpúšťať. No máš vidieť! Všade pekne, len just na nízkotatranskom hrebeni mlieko plnotučné. To by ale až tak nevadilo. Najmä som si veeeeľmi naivne myslel, že po ostatnom snežení sa na hrebeň niečo ulepí. Máš ho vidieť po druhý raz! Pod pásmi buď ľadová rašpľa, alebo tráva, alebo kamene, alebo ak nebodaj sneh, tak hnusný prepadák bez základu, zato s kôrou navrchu. A na konci, kde sa konečne dalo polyžovať, som v hnusnej, predvečenej difúzke prd videl. Proste ideál :-) Tak keď už som sa tam tak bezprizorne motal a vrátiť sa mi nechcelo, povedal som si, že aj takô musí byť a ide sa trénovať tá odolnosť. Ešte, že som nebol až taký úplne naivný a vzal som kameňáky a najhoršie pásy (prežili). Trasa inak klasika, ktorú pozná každý, dokopy 40 km a 2500 výškových, ale za 8,5 hodiny, to hovorí asi za všetko:

Od autobusu pod Prašivú to bola ešte relatívna paráda. Snehu za Poliankou dosť, ale pozor! Len na výstup. Základ žiadny, šutre striehli, zamaskované práškom, palice hlasno klepali o zem. V zjazdíkoch pred Kečkou veeeeeľká opatrnosť, aj tak boli škrtance. Kečku aj Kozí chrbát som traverzol – už tam som sa divil, že s výškou toho snehu akosi nepribúda tak, ako som si myslel.

Stúpanie na Prašivú ma na pásoch bavilo len v spodnej časti, aj tam však bolo kameňov hojne. Potom lyže na batoh, inak by to ani nešlo. Aj nad lesom stopa len pre pešiakov, od pešiakov. Vďaka „predchodcom“ za komfortné schodíky a počasiu za posledné rozhľady. Do lyží som naskočil až hore v kosovke, kde sa sklon zmierňuje. Zároveň som ale vliezol do mlieka a jedovatého severáku. Pritom o kus nižšie to vyzeralo, že oblaky sú neškodne vysoko:

Celý masív by som dal asi rýchlejšie poklusom. Z Prašivej aj z Košariska som musel lyže najprv znášať, medzitým to bolo kľučkovanie po zvyškoch snehu, ktorého bolo „najviac“ vo vychodených žliabkoch letných chodníkov. Rýchlo som opustil myšlienku vyhýbať sa nezasneženým plochám brusníc a trávy, ale neopúšťal som myšlienku, že od Sedla pod Skalkou bude lepšie.

Hej bolo, lepší vietor fúkal. Aj pekné záveje naukladal. A dobre sa to prepadalo, poriadne hlboko. Našťastie aspoň čerstvé stopy po (asi) troch pároch snežníc sa dali občas využiť. Ale aj to len na kúsku medzi stromami.

Ako som vyšiel na holé pláne – jedna rozkoš! Veľká, Latiborská, Zámostská hoľa – niekedy som skoro nemal kade. Že až také tragické to bude s tým snehom, to som si ozaj nemyslel. Vietor vyhral nad snehom kontumačne. A ak bolo niečo iné ako tráva, tak pásožravé drsné ľady, fuj!

Aspoň pred Ďurkovou sa mraky trochu potrhali, tak som videl, kade vrchol najlepšie traverzovať. No to zas dáka energetická kríza prišla, tak nastala nutná pauzička v závetrí. Siahol som do tajných rezerv, ktoré som už dlhšie niesol pekne v teple na tele. Pomohli, aspoň trochu. A možno aj ten výhľad do krajiny:

Potom sa konečne podložka zlepšila – aspoň toľko, že som nemusel kľučkovať. Aj Chabenec sa chvíľami ukazoval, potom aj Kotliská. Ale najmä sa ukazovali vľavo provokačne nasvietené Tatry pod modrou oblohou a podobne vpravo oslnené Horehronie. Tak vďaka... Chabenec: musel som znášať. Kotliská: dal som to LTT. Keby tam zas to mlieko nezavadzalo, bolo by to v pohode, tam sa dá vybrať stopa pre zjazd.

Posledné stúpanie na Poľanu, pásy dole a že hádam aj polyžujem, pod jej sedlom som čakal prašanové orgie. Hej boli by, keby som niečo videl. Ale len smejúce sa oranžové Tatry v diaľke, nad okrajom mraku, to ktorého som sa vnáral. Pod nohy som videl ledva toľko, aby som neponičil výstupové cikcaky.

A finálový odjazd popri potoku? Na výšľap krásne okolie, bacuľaté snehové hromady, na zjazd leeeedva a občas nejaký ten škrtanec. Je to tam úzke, no... Ale že som mal čas do autobusu, na záver aspoň krátkotrvajúca odmena vo vždy veľmi peknom traverze z Troch vôd na Brhliská.

Dojazd už taký za odmenu nebol: obludné paneláky, vreštiaca hudba a milión čerstvo smrdiacich áut, ako všetci odchádzali. Kofola za ľudových päť Eur v reštike, čo sa tvári nóbl, ale krb má len v televízore a v reprákoch odrhovačky na štýl piatej cenovej. A dorazila ma novinka, ktorú musel vymyslieť nejaký mentálny atlét, že do autobusu sa nesmie v lyžiarkach. Vzal ma skibus, zadarmo – tak ako aj iných ľudí bez lyží, a to už som nepochopil vôbec. Nebol som v Demänovskej dlhšie a dosť dlho tam ani nepáchnem, ďakujem. Inak na to, ako zle bolo celý deň, vlastne dobre bolo. A fasa tréning :-)))

Rišo Pouš