Jarný skialp do Viktorovho kráľovstva na Rysoch

Mal to byť iný výlet, inou trasou, ale počasie urobilo škrt a tak sme sa prispôsobili ako meňavky. Mliečnu aj krupicovú kašu mám rád, ale v takom mlieku ísť Haute Route sa nám teda nechcelo. Tak repete nateraz nebude, aj keď prípravu sme sa snažili obaja nepodceniť.

Ráno taká klasika, kým sme vyrazili a popremýšľali všetky možné aj nemožné varianty (vzhľadom na komplet zamračené počasie), tak čas ubehol ako voda, tradície treba dodržiavať. Tatry majú tú super vlastnosť, že zhocikade je hocikam furt v podstate blízko, a celá paleta kombinácií. Z pôvodného odvážneho návrhu vyraziť už o štvrtej ráno nebolo nič a od električky sme vyštartovali až o pol ôsmej. I tak dobre, no. Na Popradské sme radšej pešovali po asfaltke, po lese blúdiť a hľadať stopu? No, aj lepšie rána bývajú. Na Popradskom kamoš Peťo obligátne išiel na ranné WC podumať, a potom sme sa konečne aj rozhodli. HR odkladáme na krajšie časy a skúsime aspoň Rysy v hmle - písané je, že otvorené. Posledný predzáverový víkend, tak reku, treba to využiť ak sa dá.



Najhorší úsek máme za sebou, motory sme ohriali, ale kritický úsek musíme prejsť ešte raz, pri vrátení sa od chaty k odbočke na Rysy. Áno, ten strmší kopček s primrznutým ľadovým podkladom, presneženým, v skeletoch to fajne šmýka, obísť nie je kade a tereniaky to tam glancujú s rozbehom do kopca pravidelne. Jedno malé zaváhanie a si na zemi, ak nezlomíš kosti, tak aj sčaslivô. Cupkáme tade furt ako posratí, ale videl som tam už veľa tancov privolávačov dažďa, tak dávame bacha. Výlet ešte len začína. Po chodníku k Žabím plesám Viktor napichal kovové smerovníky, dá sa aj v hmle rozoznať, že to nie je kosovka a kade ísť. Od plies už vidíme vyfixovaný traverz, všetka česť, zíde sa tam to lano oboma smermi. Lyže na batoh, palice do ruky, mačky netreba, sú stupaje hlboké. Za pár minút sme hore nad vodopádom.

A kto to ide zhora akurát... Viktor! Tak ho pristavujeme, zdravíme a vypytujeme čo a ako. Chata zakúrená, jesť je čo, len zdola má ísť nosič, ten chatu zas otvorí, len ho musíme hodinku-dve počkať, ide za nami dakde v závese. Viktor ho cez telefón aj vizuálne pekne „skontroluje“, či dobre hlási polohu, toľko ešte k plesám dovidno. Dozvedáme sa, že sme dobre zrobili, lebo v tých Gerlachovských spádoch v tejto hmle by sme aj poblúdiť mohli. Viktor, to je chodiaca masa energie a dobrej nálady, aj keď veľa nepovie, furt veľa zábavy vyvolá. Na tú mágiu recept ešte nedal, ale je fajn stretnúť ho a krátko podiškurovať. A tak v rámci debaty sa dozvedáme, že si treba dávať ambiciózne ciele a méty, že Viktor tak do 150-tky chce nosiť (Peťo mu navrhoval do 105 ale evidentne vekovo málo trafil), že nemusíme po lanách sa štverať, ale letným chodníkom je to už choďák ako ukazuje na fotke, a že si pekne môžeme zalyžovať kým príde nosič zdola, lebo už dva dni nefúka, a na apríl cekom stabilné počasie, až na tie padajúce vianočné vločky, to ale robí Viktorovi tú super vianočnú atmošku. Na záver debaty Peťo pýta zvolenie k fotke, ale spôsobom ani tak ani onak (že keď nie, že nech ho Viktore pošle rovno kade ľahšie do „boja o tretie miesto...“), Viktor sa rehoce a ja len dodávam, že šak ťa hodí dole vodopádom! Ale fotka vznikla, taže sa dalo.

Rozlúčime sa a tak šliapeme ďalej, chatu obídeme a smerujeme do Váhy, snehu fajne akurát prisnežilo päť cm, hotové vianoce. Síce namokro, ale v apríli si človek nevyberá. Vo Váhe tiež bielo, a za odmenu na pár chvíľ sa nám ukáže aj Pustá lávka v doline a hrebeň Mlynára a Malých Rysov, kde na potvoru aj slnko akosi viac presvitá (Poliaci zas vyhandlovali lepšie warunki, šmelinári). Ale potom zase opona a bielo-sivá tma. Nefúka nič, a to hlásili stabilné severáky tri dni v kuse, miesto toho akosi z východu dulo na nížine aj v Poprade. Už ani tí moderní Iľkovci nestoja za veľa. Čakáme na Godota, GSM signál a počasie, ale nič sa nelepší, na vrchol sa nám nechce ťahať, vidno ledva pred lyže, pri lepšej chvíľke aj 10 m dopredu. Tak po 20 minútach balíme a pomaly schádzame k chate, slušne sa dalo, nelepilo, rovno, len ako vo vate... Nevieš kam ideš. Zážitok je v tom, že si sa nevybúral, nespadol z nôh (difúzka) a nevrazil do chaty. Od Váhy je pekne vysnežená, betónový nájazd rovný, skokanský mostík tak na K30 by z toho aj mohol byť.



Akurát dorazil nosič, tak hneď oferujeme pomoc, ale že netreba, s úsmevom otvára búdu a pozýva dnu. Dnu fajne teplo a aj menej hmly. Sme tam dokopy das osem ľudí, takže taký malý súkromný kráľovský obed. Objednávame polievku, pivo Plzeň, čaje a debatujeme pri piáne u okna. Miesta pre vegánov su zrejme dlhodobo prázdne... Radiátor hreje super, pásy vyschli za polhoďku. Pec v strede krásna, zelená, ohmatať treba. Kachličky sú síce bez mena, ako bolo pôvodne avizované dobrodincom, ale hneď vedľa je tabuľka drzewiona so sponzormi a prispievateľmi. Janko, si tam aj s Gipsym v prvom riadku, takže v tomto je všetko naporiadku. Pozeráme po chyži a tu v strede tyč, riadne hrubá....opretá o trám poschodia. Asi sa statik prerátal a silní chlapi z nocľahárne ohýbajú drevo viac ako treba? Alebo Viktor to zimné tyčové značenie ukončil až pri peci vnútri chaty? Až po hodnej chvíli si všimnem, že tyč je opretá iba tak rovno o kachličku...to by tiaž poschodia asi neunieslo...iba žeby, boha šak sa aj voľne krúti a má protisklzový gumený povrch....to musí byť onééééé!!!... Ale fakt? Pre istotu pýtame potvrdenie u okienka, a nosič s úsmevom potvrdzuje účel lešenárskej rúrky. Vidno, že Viktor si udržuje úroveň aj kultúrnu a nič neostal dlžný povesti svojho kráľovstva. Treba teda na Rysy prísť vo väčšom sprievode, potom sa tam vraj dejú veci aj u tyče...



Kvákame ako staré baby na trhu, o všetkom, čas uteká, ale hmla vonku rovnako, neponáhľa sa nikam. Vidno štyri metre za oknom a koniec sveta. Niveau stabile ale prd visible. O 3PM sa teda lúčime s osadenstvom, obúvame lyže a šup dole. Pod Žabími plesami sa hmla kúštik dvihla a zredla, tak sa aj pošmýkať celkom dalo, fajne rovno, usadnuté, aj na obráky sa ušlo. Na tú biedu teda veľmi dobre. Od Majláthky potom po mantineloch meter nad terénom, kľukato hľadajúc stopu kade sa pretlačiť, gravitácia aj tak slabo ťahá dopredu, zato rovno dole o to viacej. Sklznice občas na asfaltke ohlásia bárs nízky stav snehu :-( ale nič vážne, ešte ani neiskrilo, šak len päť hodín. Dá sa z toho furt dáko vykorčuľovať. Pri konci lesa ale už dávame lyže na plecia a zvyšok dobojujeme pešo, slalom sa fakt jazdí ináč a rýchlejšie. Veci do auta a hop domov, vaňa už čaká, akoby tej vody za dňa nebolo všade dosť. Asi už posledná lyžovačka tejto zimy, pre nás ďaleko a trvalo cezpoľných.

Odlyžované v piatok 12. apríla 2019

Sherpa
Foto: Sherpa a Peťo