Javornícka stovka na cesťákoch

Tak som si nakoniec moju obľúbenú Javornícku stovku užil aj tento rok, ale inak – na cesťáku. Keď som tú ozajstnú musel doma preležať s covidom. Takže nebola to tentokrát "čiara z A do B", ale okruh z Púchova, s „bývalým kamarátom“, ktorý potreboval poriadne pokrstiť nový bajk (podarilo sa, až skoro dualy rozbil). A okrem toho už dlho sme si sľubovali spoločný švih. Rád som, že to vyšlo, aspoň na ten prvý deň zimného času - už som ani nedúfal, že niečo poriadnejšie pojazdím túto jeseň. Predpoveď síce hrozila inverzným mliekom, ale to sa našťastie rýchlo rozpustilo a namiesto neho aj tie farby sme mali také plnotučné, aké na pravej Javorníckej zvyknú byť. A ešte aj teplotu na kraťasy. Jóóój dobre sa išlo, aj keď som sa musel nechať čakať a ťahať a miestami som ledva v háku uvisel.

Takže som sa ráno pekne rýchlikom viezol do Púchova – vlak narvaný, batožinák plný, aj na hákoch plno bicyklov viselo - no proste všetci tie posledné pekné a najmä teplé dni museli nejako využiť. A nielen preto, že preddušičkový víkend. A dokonca aj meškanie sme takmer dohnali, no nevídali...

Rozjazd sme mali ešte sivý, až za Bytču nad nami hmly viseli "proklatě nízko", ale cesty suché, aj celkom teplo bolo, na to ako sychravo. Na úvod po novej ceste (ktorá je tu namiesto železnice) okolo priehrady, za Považskou Bystricou pre zmenu po starej, po pravej strane Váhu. Premávka ako v nedeľu ráno, dalo sa aj vedľa seba jazdiť. Len okolo kostolov a v Bytči trochu frmolu. Aj ten sme obabrali cez centrum, aj cez areál turzovského hradu, veď výlet, nie?

Ako sme ale začali stúpať na Veľké Rovné, už pribúdalo tepla, slnka aj farieb v okolí. Hneď sa lepšie lámali tie dvanástky pod Semetešom. Parťák dávno zmizol kdesi vpredu, tak som ani moc netrpel pocitom menejcennosti, že brzdím premávku. V najstrmších miestach slizko, aj mi zadné kolo párkrát šmyklo, aj som si kvôli tomu skoro hubu nabil, lebo na tých mojich časovkársky ťažkých prevodoch to nie je nič moc: v sedle nohy nevládzu a zo sedla to podšmykuje. Záver som to musel už držať za spodky „na Pantaniho“ a ten provokatér bývalý kamarát už pred Cipárom stál a rehotal sa, objektív vystrčený...

Tak sme dali po kofole, keď som to predýchal - ale po malej, ešte bolo skoro. Pripomienka K4 zo skutočnej Javorníckej, pekne na slniečku, na tráve. Aj kilometricky to nejako približne pasovalo, akože od štartu. Len s tým rozdielom, že na ultra sú kontroly vždy v jame, tu na kopci (aj ďalšie budú také). Takže po kofči krátky fikot dole do Turzovky - na kysuckú stranu sú kopce kratšie ako na považskú. Fikot ale opatrný, tie osliznuté zákruty v tieni striehli... Dole vľavo vbok a pekne stokrát hop cez koľaje hornokysuckého šinkansenu, dolinou na Makov. Tu už áut pribudlo a najmä, keď sa pripojila hlavná z Bytče. Ale mali sme fajne teplo a farebno a tie prejazdy cez koľaje sú už relatívne komfortné aj pre žiletkárov a kamióny nikde, tak miesta dosť. Neboli sme „prvé auto v kolóne“.

Na konci Makova bolo nám treba trafiť ďalšiu „kontrolu“, takže odbočka smer Kopanice a Kasárne – no najmä na menej rušnú cestu. Šípku na Kopaniciach sme na ceste ešte našli, ešte ju nestihli živly a pneumatiky zotrieť. A nezvyklo rýchlo sme prešli aj popri tradičnej „tajnej“ kontrole v Sedle pod Lemešnou. Hej hej, ubieha to na bajku akosi lepšie ako na unavených nohách, po tom asfalte, aj do kopca. Len nám hore tentokrát nik nenalieval, sami sme si museli, z bidónov.

Zo sedla malý zhup po zablatenej ceste – parťák sa vytešoval, ako si pekne blatom pokrstil novú frajerku a ako si ju bude v pondelok nežne umývať. Čo sú toto za úchylky, že??? Ale najmä: začali sme stúpať ku „K5“ – na Kasárne, k hotelu Fran, že tam už aj niečo pojeme (okrem skoro povinnej kofoly, samozrejme). Pekná cesta, ľudský sklon. Len sme sa trochu prerátali: hore bolo neskutočne "narváno", miesto sme si ledva uchmatli, aj nám ledva naliali, a že na jedlo sa čaká minimálne pol hodinku. Tak nič no, v tieni už zas moc najteplejšie nebolo, tak že sfičíme dole a nájdeme niečo tam. Alebo pojeme dáke vlastné traťovky. Inak mal som dojem, že sme tam boli jediní len na vlastný pohon, aj keď bajkov sa tam povaľovalo a motalo na mrte.

Cesta dole, jeden zážitok! Najprv mačacie hlavy ako na Roubaix, potom gravelový úsek po rozbitom asfalte. Asi preto som zabudol po pauze zapnúť hodinky, hehe... Veď ten záznam aj tak vyzerá. Popred hraničiarsku hliadku (ozbrojenú ako do vojny) sme radšej prešli bez nadávok a potichu, lebo by odhalila, že sme imigranti a ktovie, čo by bolo... S vynorením z lesa prišlo aj krásno – pod kolesami aj v okolí. Akási je tá krajinka na druhej strane hranice lepšie udržiavaná oproti tej našej. Aj nové domy s väčším vkusom budované, aj okolie ciest upravené a tak... K tomu slnko do chrbta a farby kalendárové.

V doline Vsetínskej Bečvy zasa viac áut. Najskôr sme ten frkot chvíľu sledovali od „kapličky“ na križovatke, prežúvajúc sójové rezy zo zásob, aby sme tú horskú kofolu z Franu trochu zahustili. Potom sme chvíľu obabrávali cestu po cyklochodníku, ale pri našej vyššej rýchlosti nás rýchlo začali otravovať tie nespočetné zákruty, obrubníky a drncanie po zámkovej dlažbe. Dole dolinou to ale ubiehalo chytro, tak po chvíli sme už v Novom Hrozenkove brzdili do poslednej odbočky smerom cez hrebeň – na Kohútku. Ešte že som netušil, čo to na mňa vymyslel ten človek, ktorý si už ozaj môže začať hovoriť „budúci bývalý kamarát“. Alebo ani on nevedel? Neverím, je tu doma!

Lebo na začiatok mierny sklon pomedzi domy a ovce a kone a pasienky a celkovo príjemné vozenie. Ale keď už mi došli ľahké prevody, zrazu odbočka a čo sa pred nami za stena postavila, tomu som skoro neuveril... Že som si ja nedal tú námahu naštudovať si trasu poriadne vopred – hneď by som ten okruh naplánoval opačne! Tri kiláky lámania kľúk ako v spomalenom filme z Tour zo šesťdesiatych rokov, otáčky blízke nule a na pár miestach (just najstrmších) zase ten slizký asfalt v tieni. A niekto si tam vpredu v pohode vrtel nohami, s prevodmi ako na mtb, že?

No dobre, hore sme sa dáko vytoto, tam sme ani neplánovali zastaviť na ďalšieho čapáka, plnka neskutočná. Ale vyhliadku zhora od vlekov sme si neodpustili, prekľučkovali sme pomedzi zástupy. Aj keď slnko nebolo dramaticky nízko, do svojej zlatej hodinky mu ešte niečo chýbalo. Našťastie, lebo aj na vlak som musel stihnúť dôjsť, a najmä za vidna. No domáci znalec bohorovne tvrdil, že v pohode, že to dáme. Tak sme teda mali rýchlo vybavenú aj návštevu „K6 Portáš“ a išlo sa definitívne na rodnú hruď.

Joooj ale tie serpentínky dole do Čertova, to bola iná paráda! Asfalt ako detská riťka, farebný les okolo, premávka oproti českej strane minimálna a cesta širšia, aj dáke výhľady na šíry kraj javornícky sa naskytli. Len dole v doline už sa ochladzovalo a nejako nám zachádzala chuť hľadať vhodný podnik na posedenie a pojedenie. Dohoda sa urodila rýchlo: že radšej potiahneme švihom do mesta a nájdeme niečo tam. Tak sme švihali, teda ja som skôr ledva visel v háku. No nevyzeralo to podľa rečí zhora z hrebeňa, že "to dáme na pohodu". Ešte že som preventívne zageloval, aspoň to ma pohnalo na pár kilometroch. Aj som bol schopný chvíľu potiahnuť. No spoza chrbta len tichý smiech, že aká to rýchlosť a že mu je zima, hehehe...

No dooobre, nemá každý nohy na bajk! Som rád, že som to vôbec dal po tom, čo som sa nedávno poriadne rozbil pri ultrabehaní bez tréningu. Zato sme dali v Púchove aspoň poslednú kofču a konečne nejakú čokoládu k nej, v takej tichej, „zastaničnej“ picérke. Na to je zase dobrý taký domorodý sprievodca... Ale veď počkaj, raz ťa preženiem po mojich domácich „cintorínskych stojkách“ pod Veľkou Fatrou, keď aj ja budem mať novú frajerku, ľudské prevody a živé nohy. Ale inak fajne bolo, ozaj som už ani nedúfal. Len nabudúce by som to išiel určite opačne, kvôli strmine z moravskej strany hore na Kohútku, aj kvôli rozbitej ceste na Kasárne. GPX je hore, ak by si niekto po pamäti netrúfal :-) Za pár fotiek, rozrážanie vzduchu a sprievodcovské služby patrí samozrejme parťákovi vďaka.

Rišo Pouš