Julské Alpy: Triglav (2864m)

Pri návšteve slovinských hôr by bol priam hriech obísť ich najvyšší vrch Triglav. Aj keď tí, čo neobľubujú davy, by mi mohli oponovať. Národný symbol však ponúka ako kompenzáciu za narušenie intimity horského turistu jedinečnú výšku a skvelú polohu, ktorá mu umožňuje vyniknúť medzi ostatnými skalnými velikánmi tejto oblasti. K tomu treba prirátať široké výhľady, bohatú škálu rôznych výstupových trás a blízkosť horských chát a máme tu turistický cieľ ako vyšitý.

Zo severnej strany sa výstup začína dolinami Vrata, Kot alebo Krma. My štartujeme z dedinky Mojstrana (640m) dolinou Vrata k Aljaževmu domu. Stúpanie 12km lesnou cestou je dosť dlhé a monotónne, preto nám padne vhod, keď pri nás zastaví mladý český párik a ochotne nás vezme do auta. Neďaleko Aljaževa domu (1015m) je veľké záchytné parkovisko (3,50€/auto/deň), kde začína ten správny turistický mordor. Počasie zatiaľ vyzerá všelijako, nad hlavou nám visia ťažké oblaky a z kopcov nič nevidieť. Predpoveď je však po týždni konečne priaznivá, čo poznať aj na množstve ľudí vyrážajúcich hore.

Kúsok za chatou sa pri pomníku padlým partizánom chodník rozdvojuje a my si môžeme vybrať výstupovú trasu na Triglavski dom cez Tominškovu pot alebo Čez Prag. Obidve sú približne rovnako dlhé a v hornej časti pod Begunjskim vrhom sa opäť spájajú, akurát Tominškova pot je o niečo náročnejšia a aj v mape kreslená ako ferrata. Vyberáme si tú, aj keď vôbec netušíme, do čoho ideme. Už kúsok za odbočkou začína chodník pekne zostra zbierať výškové metre. Zopár úsekov je priistených kolíkmi, inak je to prevažne choďák. Výhľady sa začínajú ukazovať až trochu vyššie pod stenou, aj to len smerom k sedlu Luknja. Až po hodnej dobe sa objavujú prvé úseky zaistené oceľovým lanom. Pre istotu si naťahujeme úväzy a pripíname prilby. Ľudia nad nami nám sem-tam posielajú kamienkovú spŕšku. Zaistené úseky postupne pribúdajú priamo úmerne s nadmorskou výškou. Vzhľadom na miernu obtiažnosť sa nakoniec nikde necvakáme, no istota chôdze a odolnosť voči závratiam je nutná, niektoré miesta sú celkom vzdušné. Osobne by som hodnotila ferratu za B/C. Značené je to pekne a tam, kde som to potrebovala, bol vždy kolík alebo kramľa. Najnebezpečnejšia je miestami len drobná suť.

Pod Begunjskim vrhom Tominškova pot končí a opäť sa spája s chodníkom Čez Prag. Spolu prekonávajú ešte pár zvyšných výškových metrov nepríjemným suťoviskom do kotla. Až na chatu Triglavski dom na Kredarici (2515m) je to potom už len pobehovanie po kameňoch vymodelovaných ľadovcom, výnimočne je natiahnuté nejaké to lano. Aspoň výhľady sa začínajú čistiť a cez diery v oblakoch občas zazrieme aj okolité hory. Na chate sme priskoro, aby nás ubytovali, tak si dáme aspoň obed. Prebytočné veci odložíme do kúta na chodbe a naľahko zahajujeme vrcholový výstup. Ferrata východným hrebeňom cez Mali Triglav (2725m) je stredne náročná a miestami exponovaná, avšak veľmi dobre zaistená kolíkmi a oceľovým lanom. Ferratový set je nám len na frajerinu, ale v horšom počasí sa môže celkom slušne zísť. Medzi Malim Triglavom a hlavným vrcholom je pekný úzky hrebeň zaistený akoby zábradlím. Je tu vcelku zaujímavé vyhýbať sa protiidúcim turistom. S každým pribúdajúcim metrom sa pretrhávajú oblaky a otvárajú výhľady, kúsok pod vrcholom dokonca vystúpame nad hranicu oblačnosti úplne a čaká nás už len azúro, Aljažev stolp a húfy turistov. Vrcholovú eufóriu na Triglave (2864m) si vychutnávame poriadne dlho.

Zostúpiť plánujeme k domu Planika. Máme dve možnosti: cez Triglavsku škrbinu alebo cez Mali Triglav. Ten prvý variant nakoniec zavrhujeme po rozhovore s pár ľuďmi, čo tadiaľ vyšli hore. Na zostup nám to neodporúčali kvôli nepríjemnej suti a pár slabšie zaisteným úsekom. Tak to radšej otáčame naspäť na Mali Triglav a potom strmým zaisteným zostupom. Na Dome Planika (2401m) je akosi rušno, nemá kto ani pivo podať, tak sa dlho nezdržujeme. Chodník Čez Štapce na Kredaricu je pohodový a nebyť prevaľujúcej sa hmly, tak aj výhľadový, v niektorých úsekoch je natiahnuté lano. Až záverečný traverz vedie nepríjemným strmým suťoviskom, kde sa všetko hýbe pod nohami. Na Triglavskom dome si dávame konečne jedno chladené a vynikajúci planinski čaj. Zajednávame si ubytovanie v lágri (23€/os./noc + turistický a eko poplatok, s Alpenvereinom za polovicu) a až do súmraku sa ponevierame okolo chaty. Asi nás má niekto tam hore rád - je nám dopriate sledovať jeden z najkrajších západov slnka, aké si človek vie predstaviť...

Ráno je ťažké. Po studenej a rušnej noci mi ešte v hlave znejú slovinské ľudové melódie. Ňadranka s Kamzíkom by mali silnú inšpiráciu. S prvými slnečnými lúčmi vyrážame za ďalšími zážitkami. Najbližším cieľom je dom Valentina Staniča (2332m). Vedie k nemu viacero chodníkov, my si vyberáme značený chodník popod Rž. Striedajú sa na ňom zaistené úseky s klasickým chodeckým terénom, stúpanie s klesaním, ráno na rozhýbanie ako stvorené. Na chate sa rozhodujeme, čo ďalej. Naspäť do Mojstrany chceme zísť dolinou Kot, no tú lemuje z jednej strany fascinujúca Rjavina a z druhej o čosi menší hrebeň Vrbanových špíc. Na obidvoch sú vedené ferraty, bola by škoda niečo z tejto ponuky nevyužiť. Vzhľadom na to, že ferrata cez Vrbanove špice vedie podľa mapy prevažne hrebeňom a ferrata na Rjavine je z nášho smeru až na zostupe, volíme si prvú možnosť. Podvedome dúfame, že bude aj o čosi kratšia, no s tým sa dobre prerátame.

Od chaty sme za necelú polhodinku nenáročným stúpaním na Visokej Vrbanovej špici (2408m). Sú z nej kruhové výhľady na všetky kopce okolo. Ďalej už začína krásna hrebeňová ferrata, ktorá sa ťahá početnými skalnými vežami, nechýbajú ani komíny, rebrá a exponované rímsy. Väčšinou chodník kopíruje terén, takže si užijeme nekonečne prudké zostupy a výstupy, zo dvakrát zlezieme dosť hlboko na východnú stranu hrebeňa, aby sme sa potom opäť štverali strmo hore. Istenie je urobené precízne, laná sú doplnené sústavami kramlí a kolíkov, no nájdu sa aj vcelku exponované nezaistené miesta. Podľa môjho odhadu by som to tipovala na výživné Céčko. Na konci hrebeňa je Spodnja Vrbanova špica (2299m), kde sa nachádza aj vrcholová kniha a (nefunkčná) pečiatka. Potom už nasleduje len prudké klesanie do doliny Kot. Skalné úseky sú aj tu zaistené. Striedajú sa s trávnatými rozbitými svahmi, kde by pošmyknutie človek draho zaplatil. Aj vzhľadom k tomu som celkom rada, keď sa konečne napojíme na klasický chodník vedúci dolinou. Musíme však potvrdiť to, čo sme sa neskôr dočítali na internete: zaistená cesta cez Vrbanove špice patrí k najdlhším a najatraktívnejším isteným trasám v Slovinsku.

Ani na chodníku ešte nemá človek vyhraté. Stále ostáva naklesať do doliny cca 1000 v.m. v suťovo-skalnatom teréne a cez dva výrazné skalné prahy. Výhľady sa pomaly uzatvárajú, slnko praží, kolená kvičia. Keď konečne dorazíme k parkovisku v závere doliny, máme dosť a predstava, že nás ešte čakajú cca 2 hodiny dolinou do dediny, nás vôbec neteší. Našťastie asi po polhodine otupujúceho mĺkveho šliapania nás berú do auta dvaja Slovinci. Naša vďačnosť nemá hraníc, kiežby aj u nás bolo viac takých ochotných turistov. V Mojstrane sa okruh uzatvára. Nateraz Slovinska stačilo, no s určitosťou vieme, že sa sem ešte vrátime. Fascinujúcich horských výziev tu ešte ostalo veľa :o)

Jana Jaraba

Približné časy:

Mojstrana - Aljažev dom:                                               2,5 hod.

Aljažev dom - Triglavský dom na Kredarici:                  5 hod.

Triglavský dom na Kredarici - Triglav:                           1 hod.

Triglav - dom Planika:                                                    1,5 hod.

Dom Planika - Triglavský dom na Kredarici:                 1 hod.

Triglavský dom na Kredarici - dom Valentina Staniča:  1 hod.                    

Dom Valentina Staniča - Visoka Vrbanova špica:          0,5 hod.

Visoka Vrbanova špica - ferrata cez Vrbanove špice:    2,5 hod.

Dolinou Kot až po parkovisko:                                       1,5 hod.