Mliečna (tentokrát) sobota: Prašivá – Latiborská hoľa

Na raňajky chlieb so syrom, jogurt, mlieko – nech si od tých mliečnych výrobkov neodvykám. Lebo viem, čo ma asi zasa čaká. O dve hodinky teda skáčem z busu na Donovaloch do lyží a do polotučnej hmly. O chvíľu, vyššie na Polianke, už je plnotučná, ale sú tu ešte domy a za rampou stromy, to sa ešte dá. Koľkokrát som tadeto už išiel... Ale ani raz týmto smerom, sranda :-)

Rampa dokorán, asi kvôli ratraku, ktorý bol preleštiť bežecké stopy. Parádne by sa šmýkalo... Keby tam po ratraku nevbehol dement na skútri. Vyblbnúť sa na čerstvo upravenom. Potom sa taký vypatlanec diví, keď mu niekto natiahne krížom lano.

Ratrak aj dement uhli doprava, pokračujúce príjemné stúpanie na Štrosy mám vyznačené dvoma pármi snežníc. Prvý test orientácie na Kečke, ale tu sú tyče ešte nahusto. Snežničiarov dobieham pri vstupe do lesa, idú po žltej obchvatom, chodník cez Kozí chrbát ani nie je značený. Ďakujem im za stopu, frflú niečo po nemecky, tak sa tiež snažím o preklad. Pochopia, lebo po nemecky ďakujú, že teraz oni mne :-)

Tak prerážam. Do Hiadeľského sedla ešte po rovinke, to je rozcvička. Že sa blížim pod elektriku, spoznám podľa jej mohutného bzukotu. Zvláštny pocit... Potom strmina na Prašivú. Veľa nového snehu, cez týždeň zmäknutého a prisadnutého, na tom taká polotuhá kôrka a centimeter prášku. Presvitá aj staršia stopa, dole by sa celkom dobre oblúčikovalo, miesta je. Len na krátkom úseku na hrane lesa musím kosovku poriadne oklepať, aby sa dala podliezť. Obísť nejde. Potom zopár cik-cakov nad lesom: čerstvého snehu ubudlo, treba niekde do kôrky aj lyžou lepšie seknúť. Keď sa sklon zmierni, už je to pohodlnejšie, až k smerovníku na Prašivej.

Hore nevidno ničovatô nič, tak cestou aspoň tyče obíjam, ale dáko ich je čoraz menej... Ale stôp požehnane, tak idem po nich. Intuitívne vnímam podľa sklonu terénu, kde asi som, ale že idem aj s tými stopami nejako moc prudko dole a že nejako priskoro som odbočil viac doprava, to mi dochádza, až keď vidím na strome pred sebou zelenú :-) Jáááj, ale do Brusna nechcem!!! Že bude viac stôp týmto smerom ako po hrebeňovke, to by mi veru nenapadlo.

Tak nazad, polhodinka ma nezabije. Ale hore sa točím ako osa na cukríku a just neviem prísť na to, kde som. Asi pod Veľkou Chochuľou, tam niekde tá zelená odbočuje do doliny! No ale že žiadne stopy, to sa divím. A ani tyče... Tak intuitívne, ponad preveje na hrane hrebeňa (aj keď ich ledva vidno), veď tam musím trafiť!!! A ako na zavolanie: dvaja chlapi na snežniciach, a že idú z Lúžnej. Ufff, tak stopu mám :-)

Od Košariska už je to komfort, tyče sú a hlavne: vidno od jednej k druhej :-) Pod Skalkou niekto lyžoval, zrazu mám aj pre lyže stopu, ale teším sa krátko. Spoza stromu najprv pes („Lidi nežere, jenom nechce uhýbat.“), potom päť borcov. Lebo idú na pešo a boria sa po kolená. Vraj sú zvyknutí... Ale ako tá stopa vyzerá... Našťastie kôrka drží, šmýkam povedľa. Spoločnosť mi robí jemný severáčik s arómou ružomberskej celulózky :-)

Až pod Latiborskú hoľu. Aspoň si myslím, že už som tam. Lebo z hrebeňa sa odpája stopa doľava dole, to by mal byť ten neznačený zjazd na cestu nad Liptovskou Lúžnou, ktorý chcem použiť. Ale bol som tu len raz a to bolo pekne! Tak pekne hore na hoľu, či je to ozaj ona :-) Je, tak už spokojne nazad. Hrkocem poriadne a len dúfam, že je to len ľad, čo sa tak ozýva. Lebo snehu tu moc nie je, ako furt.

Zato lyžovačka lesom dole na cestu, to je parádna prachovačka. Ešte tak poznať miestne rúbane a skratky... Ale som rád, že vidím výstupovú stopu a tá ma vedie neomylne. Len dole, pár metrov nad asfaltkou, treba v lese opatrnejšie, konáre striehnu spod snehu. Na ceste pár cenťákov autami ujazdeného snehu, to je parádny odjazd až na horný koniec Lúžnej. Spoj mám o štvrťhodinku, tak sa to zas podarilo načasovať, už len to počasie keby konečne... Ale aj to raz bude :-)

Rišo Pouš