Objav sezóny - FEDORKA

Túto sezónu tak trochu nevieme, čo od dobroty. Skialpovateľno je už od začiatku novembra, Zima sa hecla a po dlhšom čase sa správa tak, ako ju pán Boh, ešte pred tým, ako sme sa mu do systému začali príliš starať, vymyslel.

Výsledok je ten, že som tento rok ani raz nedral mohér o umelák, do sýta si zajazdil v prašane a okúsil kóty, na ktorých cez iné sezóny kvetinky v januári kvitli a to preháňam naozaj len o zastrúhaný venušin chlp.

V rámci onej použiteľnosti aj nižších kót sme sa v sobotu v rovine experimentu vybrali na Fedorku (1303), málo to známy kopec, stojaci bokom Prašivskej časti nízkotatranského hrebeňa, s ktorým Fedorku spája Lužanské sedlo oddeľujúce Korytnické podhorie od Lužanského. Zo sedla stúpa k hlavnému hrebeňu výrazná rázsocha resp. rebro padajúce z Malej Chochule (1718).

Na Fedorkine lysé, vyše kilometra dlhé temeno na inak zarastenej hlave, už dlhšie myslím a špekulujem, ako to na ňom asi tak v zime vyzerá. Predhodím tému Lukimu, ktorý do brainstormu na tému „kam v sobotu“ nominuje najmä Chochule. Vlastne je to celkom skĺbiteľné a po chvíli sa zhodneme, že Fedorka určite stojí za pokus a Chochule degradujeme na prioritu č.2.

Turistická trasa na Fedorku nevedie. Z geografie sa núkajú dve logické možnosti ako sa na ňu skialpovo atraktívne dostať. Jedna zo strany Korytnice cez spomínané Lužanské sedlo, druhá, ktorú volíme my, vedie z Patočinskej lúky rozprestierajúcej sa pod SV úbočím Fedorky. Táto rozľahlá horská lúka ležiaca mimo štandardných turistických trás je jedným z miest, ktoré ma nenechávajú ľahostajným a raz si tu chcem s najbližšími len tak pokvasiť, upiecť špekačku a vypiť pivo z plechovky. Z lúky po vrcholky Chochúľ je to vertikálne skoro kilometer a pohľady smerom k hrebeňu stoja za to v každý slnečný deň roka. Keďže je na okraji lúky pár chát, smeruje k nej od štátnej cesty Donovaly-Ružomberok pomerne kvalitná lesná cesta so zvyškami zrejme ešte socialistického asfaltu, ktorý je ale momentálne pod snehom.

Zaparkujeme teda vysokokomfortne, kúsok od plánovaného cieľa. Prepásujeme lúku v kratšom smere a už sa aj štveráme bukovo hrabovým úbočím priamo hore hľadajúc redšie miesta umožňujúce komfortnejšiu lyžbu. Gro skupiny cikcakuje plytkým lesným žliabkom smerujúcim tesne pod samotný vrchol. Luki variuje v snahe preskúmať rediny zistené  Gúglom. Z úvodu sa to nejaví ideálne. 40 cm vrstva premrznutého prachu nemá základ, zato úspešne maskuje zradný konárový spad a kde tu aj šutríky. Od kóty cca 1000 sa pod prachom usadila fajná nosná vrstva, ktorá dáva tušiť zdarný výsledok experimentu. K záveru les zihličnieva a postupne redne až k očakávanej rozprávkovo fotogenickej lúke rozkvasenej na celom temene Fedorky. Počkáme na Lukiho, premiešame skupinové dojmy a začíname spúšťať Lukiho variantou. Najprv pohodovo vrcholovou lúčkou, potom menej pohodovo dosť skloneným lesom s množstvom vývratu, zvyšok už frírajdové eldorádo otvorenejšími partiami severovýchodného úbočia až na dolnú lúku. V súčte približne 500 vm bohapustej prašanovačky.

Už hore sme sa zohodli, že Chochule by sa mohli uraziť, ak dnes na ne nevystúpime a  že, ak to lyžiarsky nebude ono, tak si na záver napravíme chuť znova Fedorkou. Prepásujeme teda Patočinskú lúku pre zmenu v dlhšom smere a zamierime do Skorušového úplazu, čo je vlastne žľab smerujúci priamo do kotla pod Malou Chochuľou. Raz dávno som už mal tú česť ho využiť v rámci jednej jarnej popracovnej firnovačky a pamätám si, že to nie je úplne ideálna výstupovka. V strednej časti je totiž dosť nepríjemný zlom.  Vtedy na jar sme ho nadtraverzovali úbočím. Inak sa ani nedalo, lebo dno bolo plné vývratu. Dnes už je vývrat spracovaný a držíme sa dna. Zlom sa nám nakoniec podarí vypásovať ťahajúc sa rukami za kmienky náletu. Aj pokus vystúpiť z lyží jedného na pár sekúnd napadol, ale keď mu miešky schladilo, hneď sa aj rýchlo znovu zapol.

Nad zlomom je iný svet. Parádna prírodná zjazdovečka s príjemným spádom sa po cca 500 m rozvetví a stráca sa v strmo sa zdvíhajúcom úbočí Chochúľ. Z jari si stačí vybrať žilu. Teraz je to celé biele a zjavne nepekne ufúkané. Dosková lavína odparkovaná pod vetvením nás nenecháva na pochybách a tak čím skôr pizneme na rebro vpravo, cikcakujúc okrajom rednúceho porastu. Po čím ďalej tvrdšom rebre dostúpame na Malú Chochuľu. Premiešame skupinové dojmy a keďže sme nič rozumnejšie nevymysleli, spúšťame tou istou cestou, ako sme sme prišli. Zjazd je to pestrý s komplexnou škálou nízkotatranských radostí i starostí. Ku koncu zjazdu sa začínam tešiť na vyvrcholenie programu.

Prelyžujeme Patočinskú lúku v dlhšej osi, odskočiac si k autu zhodiť ruksaky, aby sme si pekne naľahko vychutnali, už nie experiment, ale lyžiarsku tutovku – Fedorku. Gro partie využije z rána natiahnutú stopu lesným žliabkom. Luki nie. Ide skúmať. Táto jeho vlastnosť ma vie aj rozrušiť, predsa len sa, ako služobne starší, cítim za neho tak trochu  zodpovedný. Pod Chochuľou sme mu prieskum nepekného úbočia v zárodku zatrhli, teraz ale o nič nejde, tak sa bavme, každý po svojom. Na druhej strane, nebyť tejto jeho vlastnosti, tak napr. taký Grosser Knallstein by sme minulý rok priamo z vrcholu určite nespustili a pokorne by sme zniesli na kosť vyfúkanou nelyžovateľnou výstupovkou.

Na vrchole teda čakáme na prieskumníka. Teplo práve nie je, ale aspoň je tu pekne. Keď dorazí, premiešame skupinové dojmy a zase sa raz necháme zlákať nepoznaným. Jazda má podobný priebeh ako tá ranná – 500 vm v prachu na striedačku lúka-les-lúka. V dolnej časti sa línie stretnú. K záveru výletu je nám všetkým jasné, že Fedorka si tu v tieni Chochúľ odjakživa nenápadne stojí a my tupolevy, večne hľadiac niekam hore, sme ju aj s jej skrytými kvalitami prehliadali. Zase sa raz potvrdili staré pravdy:

Nie je všetko zlato čo sa bliští...

Ak hľadíš privysoko, kadečo prehliadneš...

A jedna manažérska interpretácia na záver:

Kvalita nie vždy zodpovedá spoločenskému postaveniu.

Realizácia: 3.3.2018

GPS čísla: 19,5 km, 2040 vm

Viac Foto: https://www.zonerama.com/6s8p/Album/4154896

Videá: https://youtu.be/GE2j4RMDKy8

Fotil a kameroval: Lúkáš Fapšo

Obkecal: Martin Repický