Po snežení: Malinô Brdo – Skalná Alpa a späť

Táto časť hrebeňa VF je ideálna pri lavínovej trojke, aká vládne po prvom poriadnom snežení tejto zimy. Nadzigalo tam zo pol metra, dobrý základ by bol, ak by to sadlo a následne zmrzlo, len trochu neskoro že? V doline v noci dážď, vysoko nad nulou a na deň predpoveď sľubovala „dvíhanie hladiny sneženia až nad 800m n.m.“ Tiež dôvod ísť čím vyššie.

Tak som sa v rámci skromných mojich prepravných možností vybral vlakom do Rybárpoľa a odtiaľ v lyžiarkach po peknom blatku hore do Hrabova k lanovke. Hneď za brieždenia, kým bola teplota ako-tak. Aj tak som na zjazdovku naordinoval náhradné pásy a parafín a dobre som spravil – na umeláku ešte šli, ale čerstvý sneh za odbočkou do výseku = hnusné lepidlo. Dve voskovania a bol som na Malinnom pri lanovke.

Traverz na Vtáčnik prerážaním včerajšej zapadanej stopy v rozprávkovo bielom lese, koberce do batoha, pár oblúčikov v čoraz ťažšom a hutnejšom lepkavom humuse a ďalšie, preventívne voskovanie poriadnych pásov.

No a až za Šiprúň prerážanie metrových závejov a 20 – 40cm ťažkého snehu. Tu vyššie ale aspoň bolo suchšie. Zatiaľ. Práve v nástupe na posledné, zato tiahle stúpanie na masív Smrekovice prišla odnaproti pomoc v podobe štvorčlennej partie. Takže sme si navzájom poďakovali a už sa len kĺzalo a leštilo. Keď som videl hĺbku stopy, ktorá po nich ostala, nezávidel som im tú cestu zo Smrekovice, aj keď zväčša z kopca.

Na Smrekovici to žilo, ta ešte som skočil pozrieť na Skalnú Alpu, lebo stopa tam išla – a od Alpy ďalej pod Rakytov asi už tiež, bolo vidieť stopy po snežniciach aj lyžiach. Ale v sedielku pod Alpou som sa radšej otočil a fičal nazad na vlak, do hrboľatého lesa v traverzoch okolo Tanečnice sa mi už veľmi nechcelo. Sneh bol čoraz ťažší, poriadne vržďal pod nohami a na spiatočnej ceste mimo vyleštenej stopy už zas začínal poriadne lepiť.

Tak ktovie či toto nebude o týždeň len spomienka, lebo to, čo sa sem chystá od Sahary priletieť, môže znamenať koniec tejto zimy. Už asi tretí či koľký?

Rišo Pouš