Prebehnutie Tatier - zo Zverovky až do T. Matliarov

 Je zima roku 1997 a môj strýko Jano sa balí na ďaľsí z pokusov o prechod hrebeňa Vysokých Tatier so svojím parťákom Vladom Plulíkom. Ich stratégia je ísť naľahko, a tak stále nie je spokojný s váhou batohu.  Vytiahne z neho sáčik so sušenými jablkami , polku z neho vyloží na stôl a spokojne odchádza na vlak…Tentokrát neuspeli, Vlado bol úspešný až v ďaľšom pokuse ktorý šiel sám.

Tu niekde sa mi zrodila v hlave myšlienka dokázať v športe niečo, čo by som si ešte dlho pamätal a čo by zaujalo aj Vlada. Jedným dychom treba dodať, že v žiadnom prípade náročnosť tejto mojej akcie nedosahuje náročnosť ich výkonov a ani sa ich nesnažím porovnávať, no tie z minulosti mi slúžia ako motivácia v prítomnosti.

Pri pohľade na Tatry na prvý pohľad zaujme červená značka tiahnuca sa celým pohorím Roháčov, Vysokých a Belianskych Tatier  v akurátnej dĺžke 100 km a solídnym prevýšením cez 6700 metrov. Parametre ktoré su bežné v ultra trailoch u nás aj v Alpách ju činia reálnou výzvou, a tak nie je čo riešiť. Zháňam informácie o tom či to už niekto prešiel na jeden záťah, no nachádzam len prechody jednotlivých častí.

Rozhodnutie teda padlo, ostáva už len vybrať vhodný termín a počasie. Pôvodný plán bolo spraviť tento  “projekt” na jar, ale kvôli množštvu snehu na hrebeni Roháčov som to musel odložiť. Potom nasledovali preteky, rodinné záležitosti a nakoniec sa našiel voľný termín 15 Augusta.  Fajn by bolo mať aj niekoho so sebou a spraviť to vo dvojici, no nikto z okruhu mojich známych na to nemal chuť. Nakoniec privolil Martin Vnenčák  s tým že pôjde Roháčsku časť hrebeňa  ako prípravu pred CCC.

Kvôli kompletnosti treba dodať, že moja trať začínala  v Zuberci – Spálená, najmä kvôli tomu, že podľa posledných informácií je oblasť Sivého vrchu silne poznačená likvidáciou kalamitného dreva. Nemal som chuť v noci sa predierať rúbaniskami po miestach, kde som nikdy nebol.  Naopak oblasť Spálenej trochu poznám, takže v mieste štartu som mal na rozdiel od miesta cieľa jasno. Odťiaľ smer Brestová, Salatín a po červenej značke stále po hrebeni cez Volovec do Pyšného sedla.

Odťiaľ zbeh na Podbanské odkial červená križuje celý masív Vysokých Tatier až po chatu pri Zelenom plese. V prípade, že všetko bude vychádzať, môj plán bolo pokračovať este krížom cez Belianske Tatry a celý projekt ukončiť v Žďiari, po vzore Tatranskej šelmy. Záložný plán rátal s možnosťou ukončiť trasu na Zelenom plese a zbehnúť do Tatranských Matliarov.

14. Augusta teda nakladám do auta Martina, na Kováčovej ešte kamaráta Jura s priateľkou, ktorí mali prevážať auto a robiť občerstvovačky a naberáme smer  Zuberec. Príchod máme o cca 21.30, pobalíme si teda bežecké batohy a o 23.00 zaspávame po jednom pivku v prístrešku pri parkovisku na Spálenej s budíkom nastaveným na 02.00. 3 hodiny spánku su trochu málo aj na mňa , no budík nekompromisne kričí na celú dolinu a tak nemáme na výber.

Na Slovensku, Tatry nevynímajúc, v týchto dňoch padajú historické teplotné rekordy a my chceme prejsť čo najviac pred tým než slnko bude najviac hriať. Rýchle raňajky, a môžeme ísť na to. Vyrážame o 2.45 z parkoviska Pod Spálenou. Úvodný vertikal kilometer na Salatín nejako nehrotíme, lebo batohy sú dosť ťažké. Obaja máme so sebou takmer 3 litre vody a tá musí vydržať až do Pyšného sedla.

Od Salatína začína pravý trailrunning, za ktorý by sa nehanbil ani Kilian a vybláznil by sa tam ako malé dieťa. Spálená, Baníkov,  Hrubá kopa, Plačlivé, Ostrý Roháč…úseky neskutočne krásne, kde sa cítim ako v Alpách.  Chodník je ale dosť nebehateľný, často spestrený ľahkým lezením, prípadne reťazami  a tak úvodných 14 km po Volovec nám trvá 4.5 hodiny.

Podľa mojich prepočtov sme hodinu za plánom, nuž by bolo dobré za Volovcom to dohnať. V stúpaní na Hrubý vrch sa s Martinom rozdeľujeme, trochu ho bolí brucho a pokračujem ďalej do časti Roháčov, kde som ešte nikdy nebol. Chodník je ale jasný, slnko svieti, teplo je tak akurát nuž cesta ubieha zvesela. Z  Bystrého sedla mám trochu problém trafiť na Blyšť a tak pohľadám v mape. Po chvíli sa zorientujem a som celkom rád, že nemusím až hore na Bystrú.

Odtiaľ už len zbeh cez Pyšné sedlo až na Podbanské. Predieranie sa cez kriaky, plašenie medveďov, slabé vytknutie členka na mokrých kameňoch, pitie z potoka…skrátka  akcia ako má byť. Na Podbanské dorážam za rovných 8 hodín od štartu, čiže o 10.45. Uznávam, čas nič moc, ale tak nie sme na preteku.  Na druhú stranu, čas je priamo úmerný terénu, množstvu vody ktorej som mal so sebou a najmä teplu ktoré panuje.

V tomto úseku som zjedol 3 gely a čokoládovú tyčinku takže pomaly začínam cítiť hlad, tak na Podbanskom dávam do seba trochu ovocia a cestovín. Tak nejak ma napadá, že takáto akcia na jeden deň bohato stačí.

Ďaľšia etapa je teda na Štrbské pleso, cca 15 km, niečo to aj nastúpa a tak to odhadujem v tomto teple na necelé 2 hodiny, vyhadzujem z batoha nepotrebné veci ako napr bundu, nasadzujem ultra light tenisky a po 18 minútach pome späť na nohy.

Úpek ktorý nasleduje je ťažko popísať. Akú takú záchranu poskytujú kúsky lesa čo ostali po kalamite. Nad Kriváňom to začína dunieť, teplo ako v saune, a zo mňa sa voda leje po litroch. Kráľovstvo za pivo by som dal. Na 3 studničkách prichádza spása, a konečne som tu po prvý raz studničku našiel. Cítim sa ako ryba vo vode  - doslova. To už ale dunenie od Kriváň je nebezpečne blízko, a za bývalou Važeckou chatou ma stihne LEJAK.

Ešteže som na Podbanskom vyložil tu bundu. Krúpy mi dunia o hlavu, už to celkom aj bolí, tak batoh putuje z chrbta nad hlavu.  Z chodníka sa stáva potok, krupobitie a vietor do toho…no čo vám poviem ak mi bolo pred chvíľou teplo, teraz je zima. Búrka prechádza cezo mňa ďalej smer Popradské, tak na Štrbskom môžem aspoň kľudne posedieť a dať sa dokopy. Cestoviny, pivko, suché veci, 40 min pauzi a frčím ďalej. Púšťam v mp3 Zikali  a ich hudbu k filmu A Fine Line, nasadzujem autopilota.

Popradské, Ostrva, Sliezsky dom cesta ubieha monotónne, až na tie davy ľudí.Za Sliezskym už to ide ťažšie, chodník je nepríjemný, nikdy sa mi tu dobre nebehalo. O 20.00 som na Sklanatom plese, pomaly sa stmieva tak šup šup hore, nech na Svišťovku ešte po svetle vycupitám. S ubúdajúcim svetlom sa stupňuje boleť kolena a ja tuším že bude zle. Zošup zo Svišťovky je po toľkých hodinách na nohách vcelku nepríjemný a ja som tu ešte nikdy nebol, nuž idem radšej pomalšie.

Nejako sa dostávam k chate pri Zelenom plese, vnútri žúrka horolezcov, pozvanie na pivo, trochu nechápavé pohľady keď sa pýtajú odkiaľ idem a ostáva rozhodnutie čo ďalej. Belianky predo mnou ako temná hradba – ani nie tak vysoko ako ďaleko a mňa už koleno fest bolí. Zároveň už mi je aj otupno a chýba človek čo by povzbudil a povedal – Nebuď sračka a dokonči to. Ale škoda by bolo sa tu rozbiť keď o mesiac idem do Chamonix sa potúlať. A tak hoci nerád volím smer  po žltej dolinou Zeleného plesa do Tatranských Matliarov, kde hodiny ukazujú 22.45.

Záverom pár postrehov :

Dvoje GPS hodinky sa mi vybili takže údaje o trase poskytuje mapy.hiking.  Prejdená vzdialenosť je 92km/6293m+/20 hod. Čas sa zdá byť príliš dlhý ale myslím že odráža technickú náročnosť a drsnosť tatranských podmienok a stav chodníkov.

 Hrebeň Roháčov poskytuje asi najlepšie možnosti na skyrunning na Slovensku a myšlienka zorganizovať tam skyrunning pretek sa mi usídlila v hlave.

Projekt nonstop prebehu Roháčov, Vysokých Tatier a Belianskych tatier ostáva otvorenou výzvou pre ostatných – môžem len odporučiť, prípadne sa pridať  J

Martin Markech