Skalka pri Martinských holiach – tentokrát na pásoch.

Lebo predsa len keď je sneh, lepšie sa odhaduje či sa sem oplatí prísť čmárať, ako keď nie je. Zato teraz ho bolo až moc, príliš brzdil dole grúňmi, ktoré tu nie sú veľmi sklonené. A ak sú, rýchlo končia v lese. Na poturistikovanie je to tu ale vhodné samozrejme furt. Na to, ako je Skalka blízko pri frekventovaných Holiach, chodí sem málo ľudí. Možno preto sa tu dement na skútri nedávno vybúril, asi v nedeľu. Málo široké mu to bolo, just musel chodník rozryť. Stopy jednoznačne viedli k poľovníckej chate Sačné – za chatou drahá audina, za audinou príves na ten skúter... Plné vrecká, hlava tiež – ale arogancie, čo už... Ale inak je tam pekne na nenáročnú skituristiku, pome od začiatku.

Pondelok ráno, takže som nastúpil do výšľapu z Martina – Strání, pekne po serpentínach. Dva dni po snežení a po tuho mrazivej noci (-16) boli krásne uchodené, ale najmä prázdne. Cez víkend tade prúdili davy. Vŕzgal som do kopca poriadne, nad delom aj po skratkách, skoro nikde nič netrčalo. Lyžiarske stredisko pusté, len pár šľapiek sa motalo. Nad lesom už pofukovalo spred frontu a pocitová teplota išla rapídne dole.

V rozprávkovo osneženom riedkolese obchvatu vysielača a na druhej strane hrebeňa, za smerovníkom „Pod Krížavou“ už ale tíšina, iskrivý sneh, natiahnuté stopy (žiaľ aj tie po skútroch), ostré slnko. Dole kopcom som skúsil aj pásy odlepiť, aj dáke oblúčiky porobiť, ale prašanu na ten malý sklon až moc. A podklad žiadny, keby som sa spustil bokom do strmšieho medzi stromy, nevyhrabal by som sa stade do jari - palice by som pichal až do čučoriedok. Dá sa tu „v krajine za vysielačom“ dobre polyžovať, ale to musí byť iná konštelácia miestnych snehov.

Tak ešte s jedným krátkym nalepením doraziť hore na Skalku ku smerovníku a potom už dlhšie dole. K tej poľovníckej chate. Dole hoľami a riedkym lesom až na veľkú, plochú lúku (kde treba opustiť značku) príjemná, aj keď aktuálne dosť pomalá lyžovačka. Záver po strmšej ceste, kde sa ale dá ubrzdiť za jej okrajmi v hlbokom. Len úplný záver opatrne, motorová sviňa povyorávala kamene.

Preto tadeto, lebo do sedla Pod Kobylím je to od chaty pre zlyžovanie pohodlnejšie, traverzovým chodníkom. V sedle poriadna križovatka stôp na to, že tadeto len prechádza zelená značka. Okúsil som pokračovanie poľovníckeho traverzu popod Kobylie, ale otočil som pred prvou prekážkou. Aj snehu už tam bolo pomenej.

Výstup nazad na tú plochú lúku na hornej hranici lesa po zelenej značke je poriadne strmý, pre pásy miestami až moc, aj podľa stavu snehu. Príjemnejšie je to obchádzkou popri chate. Na lúke ešte treba prekonať strmší terénny stupeň a potom už sa otvárajú výhľady, les redne a Skalka sa blíži. Ešte som krátko odbočil na horizont doprava pod jej vrcholom, kde bočný hrebienok padá do lesa sériou sklonených lúk, ale tentokrát to na lyžovanie nebolo. Na tlačenie prehlbokej stopy nazad hore som tiež nemal chuť.

Takže návrat pod vysielače, na hlavný hrebeň – táto časť prechádzky je výhľadovo najvďačnejšia a stúpanie je pohodové. Pri počasí aké vidno na fotkách jednoducho báseň. A podobné je to pod Dlhou lúkou na modrej značke, vedľa cez dolinu. Po „preklopení“ na druhú stranu hrebeňa sa v čistom vzduchu navyše otvorili ďaleké a široké výhľady na Fatry a Tatry. Ešte som si užil prachovačku popod vlek „Céčko“ a nasledoval už len dlhý odjazd dole do mrazáku. Našťastie rýchly a napriek slzám v očiach bezpečný pod sklznicami.

Rišo Pouš