Skialp film: Mám pohodku

KTO SME?

Točeniu akčných športov sa venujeme už niekoľko rokov pod menom EWIA PRODUCTION. V produkcii sme vtedy boli ja (Andrej Grznár) a Pavol Medovič. Ku točeniu lyžiarskeho videa sme sa nikdy pred tým však nedostali. Aj keď s jazdením v prašane na snowboarde sme mali už ako takú skúsenosť, o skialpe, lyžovaní a s pohybom vo voľnom vysokohorskom teréne v zime sme nemali absolútne žiadnu páru. Keby mi niekto vtedy presne popísal koľko energie a času si vyžaduje natočiť takéto video, neviem či by som do toho išiel vtedy s takým nadšením. Dnes o to viac obdivujem podobné filmy, keď viem koľko veľa námahy a času je za tým. 

O ČOM JE FILM „MÁM POHODKU“?

Je to krátky cca 10 minútový lyžiarsky film, točený na Slovensku, ktorý predstavuje akýsi prierez vývoja jedného skialpinistu na Slovensku - od jeho úplných začiatkov na zjazdovke, až po zlyžovanie veľmi strmých žľabov vo Vysokých Tatrách. V hlavnej úlohe sa predstaví Richard Béreš. 

KEDY SME SA ROZHODLI TOČIT TAKÝTO PROJEKT A AKO VZNIKOL?

Niekedy v lete 2016 nám spomenul náš kamoš Kubo, že má brata, ktorý je strašný blázon do lyžovania. Vraj ak chceme niečo fotiť alebo točiť v zime, bude to ten správny človek pre nás. S Rišom sme sa stretli osobne prvý krát na festivale Slnko na skalách v Porúbke, kde sa premietali nejaké naše videa. Už vtedy som mal z toho dobrý pocit, že to bude ten správny človek, ktorého sme hľadali. Hodnotovo sme mali na vec rovnaký pohľad. Už z prvých rozhovorov som vedel, že aj napriek veku je to „stará škola“ a chce robiť veci poctivo. Bol to presne taký ten „vzorový typ“ skialpinistu.

Potrebovali sme však niekoho, kto nebude len sám výborný lyžiar, ale niekoho, kto bude ochotný s nami prejsť celý tento proces – od úplných začiatkov so skialpom, cez bezpečný  pohyb vo vysokohorskom teréne s úctou k prírode. To je samozrejme obrovská zodpovednosť. Rišo vtedy povedal, že ak do toho pôjde, tak jedine s tým, že budeme ochotní sa všetko od základov naučiť. Na doladenie sme mali celú jeseň. Ono to znie veľmi komicky, ale verte, že pre niekoho kto nikdy nefungoval v zimnom vysokohorskom prostredí to začínal byť ozaj veľký oriešok. Hlavne keď Rišo odmietal natáčať zábery blízko lyžiarských stredísk, často navštevovaných dolinách či dolyžovaných facebookových žľabov. 

AKO PREBIEHALO SAMOTNÉ TOČENIE?

Dôležitá bola bezpečnosť a ochrana prírody. Rišo si pravidelne sledoval podmienky (zrážky, smer a rýchlosť vetra, teplotu) a na základe toho plánoval túry. Obvolal svojich parťákov a spoločne sme doladili detaily. Ku nám vždy zohnal horského vodcu, s ktorým sme sa po rozdelení v doline, mohli bezpečne a zákonne pohybovať vo vysokohorskom teréne. Spravidla sme vstávali o tretej ráno, pretože viac-menej každá jeho túra bola spojená s lezením a až následne s lyžovaním. Čo bol zdĺhavý proces a s tým sme na začiatku vôbec nepočítali. Až na zopár výnimiek sme každý piatok poobede-sobota-nedeľa trávili vonku v prírode. Pokiaľ boli výborné podmienky a práca dovolila, tak výnimočne aj nejaký ten deň v týždni - celé dve zimné sezóny. Všetko sme financovali z vlastných zdrojov a nemali sme žiadnych sponzorov ani nič podobné. Rišo si robil srandu, že za niekoľko týždňov sme mali nalyžované viac ako niektorí jeho kamaráti za posledných 5 rokov :D

Najskôr sme brali veci len na fotenie, aby sme zistili, či vlastne sme schopní takéto niečo robiť v zimných podmienkach a samozrejme kým sme sa naučili potrebné veci pre náročnejšie túry. Po niekoľkých výjazdoch vo Fatre sme nakoniec prešli z fotenia na samotné točenie. Prvý krát sme boli, Rišom nie moc obľúbenej, Žiarskej doline. Je to jeden z mála oficiálne povolených skialpinistických areálov a my sme sa potrebovali hlavne zaučiť. Samozrejme, že sme si museli vybrať Baníkovský kotol kde nebolo ani nohy a Rišo nás nechal opustených na síce bezpečnom mieste pod skalným pilierom, ale keď príroda okolo ožila nebolo nám všetko jedno. Batohy zriedka kedy mali menej ako 15 kg. Prvá sezóna bola pre mňa obzvlášť niekedy trápenie, keďže som ako snowboardista používal len snežnice. Nikdy by som nepovedal, že môže byť až tak veľký rozdiel pri výšľapoch na lyžiach, kým som neprešiel na splitboard. Doteraz nechápem, ako som mohol vtedy fungovať.

Veľmi rýchlo sme teda pochopili, že točiť samotné lyžovanie je vlastne len akousi čerešňičkou na torte a výsledkom veľkého úsilia pred tým. Bolo nutné si podmienky odchodiť. Nikdy sme so 100% istotou nešli, že dnes to určite natočíme. Nebolo to jeden krát, keď sme snehové podmienky vystihli výborne, no za 5 minút prišla hmla ako mlieko. Chalani síce žľab zlyžovali, ale my sme nenatočili ani sekundu. Pamätám, že raz sme cca mesiac nespravili ani jeden použiteľný záber, neskutočne fúkalo a podmienky v Tatrách boli jednoducho nepriaznivé. Bolo to frustrujúce, no jednoducho takto to v horách funguje.

Pôvodne sme vôbec nemali v pláne točiť video dve zimné sezóny. Prvý rok nám chýbalo veľa záberov jednak z „prašanovej časti“ a rovnako z Vysokých Tatier. Tam nám počasie a podmienky ozaj nepriali. 

AKO VZNIKOL NÁZOV A JEDNOTLIVÉ ČASTI

V čase, keď všetci poriadne „dupeme“ smerom hore, vždy sa podpichujeme či ešte vládzeme. Rišo začal s „Čo? Pohodka?“ vždy keď videl že už ledva idem. Je to taký interný humor. Faktom však je, musíš vynaložiť naozaj veľké množstvo energie, aby si sa vôbec na miesto dostal v čase keď sú ešte dobré podmienky, a pri tom domov nemusíš priniesť ani len sekundu použiteľného záberu. Je to hra s trpezlivosťou, no aj napriek tomu naozaj vždy dokážeme „Mať pohodku“ v tých našich krásnych horách.

Časť „Začiatky“ sme natočili ešte prvú sezónu a prišlo to úplne spontánne. Nejde o žiadne inscenované prostredie ale naozaj je to miesto, kde Rišo na lyžiach vyrastal. Vďaka domácim, ktorí sa tu o to pečlivo starajú, to má doteraz takúto skvelú atmosféru. A my sme veľmi vďační, že nám dovolili tam zostať a niečo potočiť.

Myslím, že každý kto raz prejde zo zjazdovky na lyžovanie na čerstvom neupravenom snehu si na tom vytvorí určitú „Závislosť“. Lyžovanie v prašane je jednoducho ťažko opísateľný pocit. Obdobie, kedy sú ideálne podmienky však netrvá na Slovensku dlho. Boli zimy, kedy by sme nenatočili nič, no my sme mali minulú zimu šťastie a potrebný materiál dotočili.

Najdôležitejšia a celkovo produkčne najťažšia je tretia časť „Vysoká škola“. Chceli sme tu zobraziť ako vyzerá taký „pravý“ vrcholový skialpinizmus na Slovensku – ľadové lezenie, skalné lezenie a to všetko samozrejme s lyžami na chrbte a následne zjazd. Preto by som chcel poďakovať hlavne Dannymu Menšíkovi a Martinovi Hatalovi, ktorí (okrem iných) nerobili Rišovi len parťákov pri lezení a zjadoch, ale nám aj poskytli video materiál, ktorý by sme my neboli schopní natočiť. V určitom zmysle to však bola „Vysoká škola“ aj pre nás filmárov. Preto to celé podľa mňa trvalo tak dlho, jednoducho sme si tým všetkým museli postupne prejsť. A to sa urýchliť nedá. Rovnako ako lyžovanie vo veľmi strmých žľaboch Tatranských - môžeš naraziť na podmienky kedy zlyžuješ 4 krásne veci za 4 dni, no môžeš mať kľudne mesiac kedy ti jednoducho príroda nedovolí zlyžovať vôbec nič, a to treba rešpektovať.

Naše hory sú nádherné, a už len byť v nich je za odmenu. A aj keď točenie takéhoto krátkeho videa je zdĺhavý proces, vždy si ho užívam. Akoby povedal Rišo, „Mám pohodku.“.

Preto na záver patrí ešte obrovské ĎAKUJEM Rišovi Bérešovi, bez ktorého by tento film jednoducho nemohol vzniknúť. Som si však už teraz istý, že toto nie je posledné video, ktoré sme spolu natočili.

Andrej Grznár - EWIA Production