Skialp: Insbrucká trojkombinácia

 Keď nesneží...

Začiatok roku 2016 a my zúfalo pozeráme na meteoblu.com a tam ani vločka snehu. Teploty plus. A to som písala presne pred rokom, že Európe chýba snehová pokrývka, tak aspoň Sant Móricko. Ale teraz aj hlavný aktér stránok vetroplach.sk píše, že sa zelená Móricková tráva a jedna z prvých túr je na bežkách. No, na našich stranách nápodobne: buď sa po 10x stúpa na Skalnaté po zjazdovke, alebo ja po zjazdovke na Sv. Petr v Špindli, a to na Silvestra počítam, že ľudí lyžujúcich dole v 7-radoch. Zámer máme Zermatt. Pýtam sa kolegov vo Švajci a tí, že západná strana Švajcu dobre, a východná vôbec nič. A Zermatt, no vraj na pomedzí a lavíny. Ak sa tam máme trepať tak dlho autom, nech to stojí za to. Otváram teda pre inšpiráciu vianočný darček z predchádzajúcich Vianoc. Vynikajúce popisy a popis trás. Nová voľba padá na rakúske ľadovce. Tak aspoň nejaká zmena a pocvičenie kondičky. Ide sa na Stubai. Počasie sa ukazuje byť mrazivé ale krásne.

Prvá dilema, v ktorej doline vybrať ubytovanie. Pitztal, Solden či Stubai? Nakoniec rozhodnutie, že sa začne kondičným Stubaiom, takže Stubai. Večer dorazíme do roztomilého penzióniku, ale keď sa nás ráno pýta mladučká domáca, kam ideme, a ja že na skialpy a či nevie, či je 14 otvorená - to číslo zjazdovky až dolu som si pamätala spred 14 rokov, čo som tu bola - ani netušila.

Prvý deň, Stubai a Daunjoch

Ráno na parkovisku veľa áut nebolo. V kase nám pani milo hovorí, že netreba platiť a hej na Daunkopf, 3225m, to je známa skialpová destinácia. (Treba byť k turistom milý, veď lyžiarsky priemysel je na diéte) a 14. v pohode. Zapneme lyže a stúpame. Stúpajúca hmla nám ukazuje samé dramatické výjavy a je predzvesťou pekného počasia. Cestou hore stretávame chlapcov z Bundeswehr-u, to lyžovanie im na počudovanie zas tak veľmi nejde, no ale konštatujeme, že keď budú utečenci vnikať do Európy cez kopce, tých hádam s takým štýlom dobehnú. 14.-tka zjazdovka zo Stubaiu spolu s nejakou tou zjazdovkou hore na ľadovci má skoro 10 km a je čo stúpať, ale je to ozaj kondičný výstup. Ani nám to netrvá dlho a sme pri dolnej stanici sedačky Daunjoch, čo nefachčí, v 2635 m, popri nás sa motá Kassbohrer a vyznačuje ju. Pozeráme, že na čiernu zjazdovku smerom k Daunkopf padla lavína, takže asi tam nie. Potrebujem si napraviť ponožku v lyžiarke, tak chvíľu stojíme a doplňujeme energiu tyčinkami, keď zrazu vidíme pár zjazdujúcich skialpinistov po neupravenej zjazdovke. Paťo vraví, je rozhodnuté, ideme tam. Tak stúpame neupravenou čiernou, v hlbokom snehu traverzujeme. Dorazíme k vrchnej stanici lanovky do 3000 m na Daunjoch. Je -20 C ale krásne počasie, nádherné výhľady. Aj nás to láka ísť ďalej ale je dosť hodín a na prvý výstup mne aj stačilo. Aj keď serpentínky čerstvým snehom, alebo prípadný výhľad do údolia Soldenu je lákavý. Urobíme pár fotiek a ideme pomaly hlbokým snehom dolu. Zjazd k autu sme si užili, aj celú nádhernú scenériu. Mňa Stubaík doteraz nikdy nesklamal.

Druhý deň - Pitztal a Wildspitze

Hlavný cieľ Wildspitze. Presun do údolia 100 km. Domáca pri tejto informácii gúľa očami. Údolie je nekonečné, a parkovisko zas nie veľmi naplnené. Možno dve rady áut. Ideme k pokladni, že by sme chceli k Wildspitze. Niekto na vetroplachu, či kde písal, že 16 EUR. Ha. Pokladníčka, že nie, nie, 30 EUR. No, zjavne je to obľúbená trasa pre turistov, treba požmýkať. Vytrepeme sa teda psycho vláčikom hore, jéj, krásne ľadovcové diaľnice zjazdoviek a pekná solárna elektráreň. Musíme bublinou hore a potom sa držať vzadu popri zjazdovke - vidno stopy - až prísť k sedlu. Niekde okolo 3350m vyzúvame lyže a trochu musíme vyjsť. V sedle pozerám, strmá cesta dolu a na nej skaly, treba zísť v lyžiarkach. Vyslovujem obavy ale hneď som uvedená do omylu, že táto cesta je bezpečnejšia než chodník v Eurovei. Tak prestávam kňučať a fakt, to som sa len zle pozrela. Tak to zas budem mať 20x na tanieri, že sa obávam somarín. Čiastočne pravda.

Nazujeme lyžiarky, lyže a pásy a už čaká krásna, takmer bežecká stopa lemovaná sérakmi, krásnou modrou oblohou a trhlinkami. Cestou stretávame osamoteného skialpinistu, hovorí, na Wildspitze neskutočne fučí a mne nedoporučuje výstup na vrchol, naviac, ja tepša som si po pracovnom strese zabudla vziať z domu mačky. Nič, stúpame hore, a myslíme si, že to pred nami je Wildspitze, ako ľahko k nemu. Omyl, Wildspitze je doľava. Nádherný pohľad. Púšťam Paťa dopredu, nech ide a stihne vystúpiť hore, ja zatiaľ vystúpam pod Wildspitze a robím si selfíčka. Zima taká, že prvý krát za svoju skialpovú históriu stúpam v páperovej bunde aj smerom hore. Wildspitze bol dosiahnutý, ja sa postupne zostúvam dole a potom si už obaja užívame hlboký sniežik a zjazd ním do údolia. Tu opäť nasadiť pásy a stúpať do sedla späť k Pitztalským zjazdovkám. Dobehla nás totiž skupina s horským vodcom a ten, že sa nedá ísť údolím po hrebeni, treba sa vrátiť. Tentokrát mám akúsi energiu v sebe, tak vediem celý ansámbl, výborne sa stúpa do sedielka a aj hore holým svahom je to ozaj ako v Eurovei. Šup po zjazdovke dole a prežiť psychovláčik. Krásny mrazivý deň, ani nie veľmi náročný.

Wildspitze, 3774 m je druhým najvyšším rakúskym vrcholom a najvyšším vrcholom Otztalských Álp, avšak sa po čase dozvedáme, že Rakúšania ho považujú viac za svoj než Grossklockner. Prečo, to si akosi nepamätám. Rozhodne je to nádherný špicík.

Tretí deň - Stubai a Franz-Senn Hutte

Náš knižný sprievodca básní na svojich stránkach o výstupoch v okolí Stubai od chaty Franz-Senn Hutte. Preto tretí deň chceme ízy, počasie hovorí, že bude posnežovať . Vytyčujeme cieľ chatu. Na google maps nájdeme podľa popisu z knihy cestu a parkovisko. Cesta je posnežená a na parkovisku dve autá s českou SPZ. Ojé. Nepadne lavína? Nasadzujeme pásy a lyže, krásna zimná atmosféra. Trasa začína najprv po ceste, ale keď sa dá prejsť na pravú stranu potoka, je to krajšie a autentickejšie. Stúpa sa dlhým údolím, ide sa dobre, až sa vôjde po turistickom chodníku do kosodreviny, kde sa už cesta zdá byť zaujímavejšia. Minieme chatu Alpein Alm, scenérie nádherné, dokonca sa mráčky trhajú a ukazuje sa modrá obloha. Pohľad na chatu je úžasný, síce v oblokoch samé mínusy na červenom pozadí, ale inak je Franz-Senn Hutte, 2147m, nádherná chatička a okolité vrcholy, zmrznutý potok a cencúle jej dávajú romantický nádych. Mimochodom, jej minulosť siaha k roku 1885. Poobzeráme sa po okolí, objavia sa dvaja česi, čo šli pred nami, ubytovávajú sa vo Winterraum. Vraj tam našli 8 spacákov. Lenže, na okolí nie je žiadna stopa či už po lyžiach alebo po mačkách. Nikde nič. Záhadné. My sa otáčame, obúvame lyže a ideme naspäť. Lyžovanie v hlbokom sniežiku kosodrevinou je úžasné. Ale, Fischerkám sa to nepáči a tak to jedna zabalila. Paťo zlomil lyžu. Riešenie strhnúť sklznicu a postupovať tak nefunguje, a tak postupne zlyžováva na 1 lyži. Veľmi ho obdivujem, mne by už odpálilo nohu. Ja si to užívam dolu, cestou po turistických cestičkách, ale na 1 lyži to nie je hifi. Nakoniec sme pri aute. Táto hutte je nádherná destinácia a určite sa tam chceme vrátiť do okolitých vrcholov, dá sa v jej okolí dosiahnúť 7 alpských vrcholov (popri iných). 2-3 skialpové túry.

Večer ešte zájdeme autom pozrieť luxusný Solden, ale cesta naspäť nám nevyšla, tak Solden pokazil celkový úžasný umelecký dojem výletu.

Táto Innsbrucká trojkombinácia je výborný tip, ako prekonať dni, kým po okolí poriadne nasneží a trochu nastaviť kondičku. Nič ťažké, ale obtiažnosť si každý môže doladiť, možností sú veľké. 

Táňa Godarská