Skialp versus Freeride

 Dve také blízke aktivity a zároveň také odlišné.

Prešlapávam si stopu vo Val Roseg smerom ku lyžiarskemu stredisku Corvatsch. Snehu je veľa. Hrozia lavíny. Otáčam sa. Celkovo tri razy dnes. Frírajdista zhora neprišiel žiadny. Pomohlo by mi to. Pozorovať jeho stopu ako sa zarezáva do svahu, a čo na to sneh...

Deň potom. Počasie je krásne a ja dávam ďalší pokus prebiť sa masou nového snehu hore. Dostávam sa vyššie ako včera, aj vďaka lepšej viditeľnosti. Pokúšam sa netradične ísť viacej vpravo, ale zastavuje ma krátky úsek strmšieho svahu. Otočka.

Nemám airbagový batoh. Ani ho neplánujem mať. Ako by som sa rozhodol, keby som ho mal? Išiel by som ďalej? Ťažko povedať, ale je možné že hej... 

Zjazd až dole a po polievke dávam ďalší pokus.

Po prešlapanej stope sa šliape parádne a za chvíľu už vychádzam z lesa. Zrazu začujem šuchot, dvihnem hlavu a prefrčí okolo mňa snowbordista. "Hurá, konečne!"

Vychádzam ku kravínu, pozriem na svah za ním a hneď zbadám doskovú lavínku. Hmm, presne tam to vždy padne. Čakal som ju aj teraz. Obchádzal som to miesto úplne zľava popri strome (foto).

Šliapem ďalej po stope, ktorú som si pripravil už včera, a dumám: "Hmm, snowboardista a za ním dlho jeden lyžiar. Keby sa druhému čokoľvek stalo, šanca na pomoc od prvého prakticky nulová. Jedine čo by mohol zavolať, tak vrtuľník..." V tomto hlbokom snehu človek má čo robiť aby sa hore dostal na lyžiach. Aj to ide ťažko.

S frírajdom som sa zoznámil bližšie v talianskom Suldene. Sedem rokov som popri práci cez dlhú poobedňajšiu pauzu lyžoval na sezónny lístok. Niekedy len pár jázd, niekedy viac. Nemusel som sa tlačiť do rizika, mal som čas počkať si na podmienky. Toto obdobie bolo pre mňa rozodujúce, čo sa lyžovania týka. Zlepšil som sa. Nič vám tak nepomôže zlepšiť jazdu vo voľnom teréne, ako jazdiť na vlekoch hore a dole pekne vo voľnom teréne. Pre záujemcov o skialpinizmus je toto v podstate povinná jazda...

Už v Suldene som si ale všimol jednu vec, ono nie je problém všimnúť si ju už po pozretí pár videí s touto tématikou: frírajdisti sa púšťajú dole svahmi, ktorými vyjsť hore v tých podmienkach je prakticky nemožné. To, čo je samozrejmosťou v skialpe, že si človek obzrie podmienky vo svahu ktorým sa chystá zlyžovať, už pri výstupe, pri frírajde odpadá. Jednoducho popolníky na oči, odistiť airbag a jazda.

Svetová špička v tejto disciplíne dnes dokazuje skutočne veľké veci. Klobúk dole. Pozerá sa na to parádne. Vrtuľník vysadí na vrchole borcov ako v sci-fi filme a tí predvádzajú obdivuhodné kúsky, uháňajúc dole kopcom s lavínami v pätách... Ehm tie lavíny, ono ja ako skialpinista sa ozaj veľmo snažím žiadnu nespustiť. A ak sa mi predsa len občas niečo podarí, zamýšľam sa nad tým, kde som pochybil. V tých free videách tie lavíny sú ok, v podstate sú žiadané. Spustiť si svoju lavínku a skrotiť ju ako divokého koňa...

Bolo to niekedy minulú zimu. Mladú švajčiarsku dievčinu, hviezdu tejto disciplíny, v podstate ešte dieťa, vysadil na vrchole vrtuľník. Točenie reklamného filmu. Namiesto reklamy natočili ale jej smrť... Rozmýšľal som vtedy: čo vedelo toto dievča o horách a všetkých ich nástrahách? Aký malo k nim vzťah? Ja mám po 25 rokoch intenzívneho vzťahu s horami pred nimi veľký rešpekt, úctu a niekedy aj strach. Áno bojím sa. Nebol by zo mňa nikdy dobrý frírajďák.

V Suldene som už bol poslednú (siedmu) zimu, keď sa to stalo. Na Veľkú noc. Prvý pekný deň po masívnom snežení bol zároveň voľným dňom. Masy ľudu na kopci. Medzi nimi aj kopec tých, ktorí chceli jazdiť prašan. A toho bolo veľa. Prvé jazdy s rešpektom. Stále však niekto zašiel o kúsok ďalej. A ostatní, vidiac jeho stopu, sa tiež posmelili. Poobede sa už lyžovalo všade, prakticky aj v stenách. Najprv padali malé splazy, šak čo, v pohode. Potom sa to stalo: z malých splazov sa stala odrazu veľká lavína a mierila dole do údolia, kde zjazd končil v potoku, v lavínovej pasci.

Štyria ľudia z nej už neušli. Boli v tom nevinne, lavínu na nich spustili zhora.  Dvoch z nich som poznal. Markéta bola posledná zo skupinky, ktorej sa ešte tesne podarilo z potoka ujsť. Niečo sme spolu za tie roky polyžovali... Jednému z mŕtvych nepomohol ani lavínový batoh.

Tých prípadov, keď batoh nepomohol, je vcelku dosť. Samozrejme vo veľa prípadoch život naozaj zachráni a ak máte ten pocit, že ho chcete, určite ho noste... Štatistiky uvádzajú vysoké percentá prežití pri použití batohu. Poznám aj osobne takých, ktorým pomohol.  Žiadna štatistika už ale nepovie, koľkí z postihnutých si v danej chvíli povedali: "Idem, však mám batoh!"

Po mojom odchode zo Suldenu som už nikdy nebol v pozícii "frírajdera", moje životné podmienky sa zmenili. Aj vtedy bola moja priorita skialp, teraz v zime už robím iba skialp. Je to nebezpečná aktivita. Nikdy nebudem tvrdiť, že sa mi nič nemôže stať, skôr naopak...

Šliapem ďalej hore smerom Fuorcla Surlej. Nad ňou je stredisko Corvatsch. Prichádzam na miesto, kde som sa doobeda otočil. Vďaka dvom stopám sa mi podarí nájsť najoptimálnejšiu výstupovú stopu cez kľúčové miesto. Dostávam sa ďalej. Lyžujem dole v perfektnom prašane. Zatiaľ najlepšom tejto zimy. Podvečer si dávam ešte jeden výšľap a zjazd. Stopu už mám prešliapanú. Tento kopček rovno nad hotelom v doline Val Roseg bude po zvyšok zimy mojim hlavným tréningovým kopcom. Spomínaný výšľap budem chodiť aj potme s čelovkou.

Vďaka frírajdisti! Nech sa vám darí! Často sa ale stretávať nebudeme, naše cesty vedú opačným smerom...

Martin Bartoň