Skialpový okruh okolo Stohu (v Malej Fatre)

Piatok 13. (marca) bol pre slovenský sneh nešťastný – v noci začalo pršať. Na kopcoch našťastie padal sneh, síce mokrý, ale aspoň nejaký. Keď sa počasie v nedeľu ráno upokojilo, vybral som sa posondovať... Využil som zase skibus zo Žiliny do Vrátnej (až dvaja sme sa viezli), ale tentokrát som vystúpil už pri vlekoch na Starom dvore. Snehu znateľne ubudlo od minulého týždňa, tak reku vyleziem aj zleziem po zjazdovkách. A dám sa pre zmenu na východ.

Na piste už bolo hafo ľudí, tak sme viacerí stúpali na začiatku pomimo, nech nezavadziame. Ale ako vidieť na fotkách, neviem či sme neboli poslední – prírodného snehu už veľa nebolo a chcelo to dosť kľučkovať pomedzi čerstvé krtince :-) Malý oddych dole cestou k chate na Grúni a hybaaaj znovu strmo hore krajom zjazdovky na hrebeň. Teplota klesala, čerstvý sneh začal lepiť.

Pohľad od smerovníka na Poludňovom grúni ukázal, že hrebeň je lyžovateľný, ale lákali ma muldy do Šútovskej doliny. Hneď prvá medzi Grúňom a Stenami je pohodlná, široká aj dole, len sneh nič moc. Hore kôra, nižšie lepidlo, dole pri potoku mokrá firnová kaša. A hore aj hnusné difúzne svetlo, ktoré stieralo všetky kontrasty na snehu.

Zišiel som kúsok nižšie popri potoku a odbočil doľava pod Stoh, ďalšou pohodlnou a širokou dolinkou. Takmer až do jej horného kotla kúsok pod vrcholom som šiel priamo, bez serpentín, tak ten sneh lepil. Potom traverz doprava na zelenú značku (z Kraľovian) a južný svah Stohu až na vrchol len tak – tak, tráva už trčala (o týždeň to už bolo komplet roztopené).

Naopak lyžovačka zo Stohu dole pod Osnicu bola parádna aj v najnižších polohách, to keď som z turistického chodníka odbočil doprava priesekom do doliny Bystrička. Aj keď v ňom už bol poriadne mokrý firn. Lenže určite to bol lepší variant ako kľučkovanie pomedzi stromy do sedla Medziholie.

Rovnakou cestou som sa vybral nazad, druhý raz na Stoh, stopa bola parádne natiahnutá. Zo Stohu (mraky už boli o čosi vyššie ako ráno a „difúzka“ slabšia) som chcel opáčiť západný žľab, ktorý ústi kúsok pod Stohovým sedlom. Nakoniec sa najlepšie lyžovalo po jeho hrane, nelepilo to tam až tak ako v závetrí, na dne žľabu.

Potom už ostával len mierny výstup cez Stohové sedlo nazad na Poludňový grúň a dlhááá lyžovačka až na parkovisko – čím nižšie, tým vo väčších kopách firnu. Ale boli to najlepšie oblúčiky dňa. Darmo je, odchovaný som na zjazdovkách :-)

Rišo Pouš