Skialpvýlet na Tofanu di Rozes 3225m.

Vyrážame na výjazd za snehom do Dolomitov. Odchod z domu má ďaleko k tomu, aby sa dal označiť ako ideálny. Ale Peťo z Brnče skorej zmiznúť proste nemohol. Doma si ešte dáva sprchu a z PP ideme tak kolo pol šiestej. Aaaach celú noc v aute, čo viac by si mohol človek priať. Možno už len byť za volantom, ale tam Rišo nikoho nepúšťa. Proste má svoje auto rád. Nič v živote však nie je také jednoduché ako by sa mohlo zdať a tak ideme ešte „skratkou“ cez Brno. Vyzdvihnúť Jirka, hlavného plánovača zájazdu.

A tak sa vozíme po krajine, až zrazu príde značka Brno. To je už aj na navigáciu moc a tak nás pošle do nákej rekonštukcie cesty. Nakoniec nad navigáciou víťazíme a naberáme Jirka u neho doma. Je asi, bohvie koľko hodín. Rišo vyzerá, že mu už stŕpli ruky od volantu, a tak ide na rad Jirko. Noc je dlhá. Okolo druhej v noci na mňa dakto divne kuká, ako keby chcel aby som šoféroval ja.

Konečne, na toto som sa tešil. Ide mi to dobre, žmurkám na každý pätník. Po dvoch hodinách si to všimne Rišo a tak navrhne že by mohol teraz na tie pätníky žmurkať on. Tak sa vymeníme ešte raz a pomaly už vidno aj sneh. Kolo ôsmej dojdeme na parkovisko (1735m.), onen bod nástupu na Tofanu di Rozes.

Trepať sa hore mi príde ako všetko, len nie ako dobrý nápad. Ale čo už ja o tom viem. Prebudí ma až slnko... Počasie je nádherné. A tie výhľady. Razom sa snáď aj oplatilo sem ísť. Tak budiž... Nahodíme výstroj a šliapeme dolinkou Valon de Tofana. Začiatok výšľapu sa ťahá pekným lesom, taký mám rád na freeride. Sa normálne aj teším na zjazd, neskôr sa to ukáže ako zásadný omyl. Ale tak život je plný prekvapení...

Po krátkom, ale strmom šliapaní lesom vychádzame na lúčku pod stenu Tofany di Rozes. Akože hej, dalo by sa tu poliezť. Peťo by sa dokázal pozerať na tú stenu celý deň. Ja snáď aj pol. Jirko ale chce ísť furt len hore, nechápem načo ten zhon, haha. A tak šliapeme, po dobrom firne. Šliapeme ďalej, po rozbitom firne. Šliapeme ďalej, po rozbitom žľabe. Až k dákej chate. Rišo hovorí, že vraj Ex. Rif. Cantore, tak mu budem akože veriť. Vyzerá dobre, sfotím ju, pivo si tu však človek nekúpi. Šecko zavreté. Ale je to tu aspoň fakt pekné.

A tak fotíme ďalej a šliapeme. Je to ešte daľeko. Za chatou nás čaká traverz severného svahu, vyzerá, že to pôjde lyžami až na vrchol. Stopa je, únava tiež, ide sa. Rišo neskôr tvrdí, že si po ceste aj pospal, stopa ho však vždy naviedla správnym smerom. Nám to na podiv ide celkom svižne, o chvíľu už prechádzame cez SV hranu na záverečný úsek. Ešte 3x si pomyslím, že už to nemôže byť ďaľeko, ale furt sa ukáže, že ešte je.

Nasratý premenúvam tento kopček na Tofana di Slavkovský. Tam si tiež človek 4x myslí, že už je hore a 5x je vyvedený z omylu. Nakoniec to už dajako dobojujeme na vrchol, aj tu je krásne. Keby tu nefúkal taký studený vietor, aj by som tu ostal dlhšie. Widoki zajebiste, foťáky sa blýskajú, aspoň tým čo to majú nastavené na automat. Na vrchole nás dobieha jeden pán z Innsbrucku, závidím mu, má to trocha bližšie. Jirko sa s ním dá do reči a zároveň obhliada ďalšie ciele. Ako sa neskôr ukáže, bol dnes osudový deň.

Jirko sa zamiloval. Do zjazdu z Tofany di Dentro. Najbližšie dni o ničom inom nerozpráva. Ja som si radšej našiel závetrie, konečne sa mi začína na vrchole páčiť. Po chvíľke dôjde na vrchol aj „dospatý“ Rišo a tak je čas, vraj na krajšiu čast výletu. Dávame lyže, ja púšťam skúsenejších dopredu, nech chytia kamene oni. Bohužiaľ je kameňov dosť pre všetkých a tak chytám jeden aj ja. Zjazd je však výborný, svah tak akurát strmý (Rišo konštatuje že kolo 40-45) a sneh veľmi dobrý.

Obzerám sa ešte, či pôjde za nami aj skupinka domácich, ktorá dorazila posledná. Ale počuť od nich dáke uznanlivé mrmlanie, že „der Hang ist extrem steil“. Bohvie čo to znamená, asi sa im zdá, že veľa kameňov, lebo ich neskôr vidím schádzať výstupovkou. Nás to však od výbornej lyžovačky neodradí. Neprekvapí nás ani slalom pomedzi skalné prahy, poznáme to z Tatier. V polke svahu sa kvalita snehu ešťe zlepší a tak lyžujeme v prašane. To už definitívne zabúdam na všetky pätníky, ktoré som v noci ožmurkal, a užívam si lyžovanie. Ostatným sa tiež veľmi páči. V duchu chválim Jirka za výber túry.

V sedle ešte oddýchneme a tešíme sa na zjazd lesíkom. Už len prekonať ten rozbitý žľab. Ide to nakoniec rýchlejšie ako by jeden čakal. Aj lyžovanie celkom okej. Na pláni však zrazu dakto zatiahol ručnú brzdu a urval páku. Lyžiam sa už dole nechce. A tak sa ide do záklonu, hlavne sa nepreklopiť. Ani lesík neni lepší a tak sa ten zjazd podobá skôr na drepovanie a tlačenie lyží dole. K autu zídeme už šetci s natečenými stehnami, fakt by som radšej drepoval. Ale deň to bol naozaj veľmi vydarený.

Matúš