Sobota na Krížnej: trikrát a dosť

Týždeň po najporiadnejšej poriadnej snehovej nádielke som si povedal, že miestni znalci už budú mať všetky stopy poťahané, že nebudem musieť vymýšľať, len sa budem musieť nechať viesť „koľajnicami“. Zas po piatich (samozrejme pracovných) dňoch pekného počasia snehy už isto sadli a s nejakými prašanmi sa nebude dať počítať, ale o tie mi nikdy nešlo. Na víkend klasicky predpoveď zahlásila zhoršenie počasia aj s prechádzajúcim frontom a nárazmi poriadneho vetra, ale nejaké okná modrej farby v sivom výhľade mrakmi zatiahnutého hrebeňa ten Aladin ešte ukazoval – tak som sa vybral na Krížnu, že skúsim z viacerých strán. Klasicky z Tureckej, lebo autobus. Tak aj bolo, 3x som sa hore dostal, počasie zakaždým horšie. Štvrtý raz už nevydalo ani po Líšku, lebo autobus. Ale nevadilo.

Takže ráno po ôsmej  - z parkoviska v centre sa chystalo na výšľap nejako podozrivo veľa ľudí, tak som sa nechal odviezť na konečnú. Popešoval som až na serpentínu cesty (lebo bola odhrnutá aj poštrkovaná) a skočil do lyží a do parádnej stopy.Cestou som nazrel do Veľkej aj Malej Ramžinej, ale pod tou stopa končila. Alebo teda točila doprava hore, lesom na rebro medzi Ramžinými. To sa mi nechcelo, cieľom bol Úplaz.

Len zrazu stopa nikde – jedine niekto na snežniciach išiel nedávno dole. Ale už som sa moc neboril ani v lese, paráda – sadnuté aj primrznuté, niekde, kam sa slnko viac oprelo, aj náznak krusty. Vyššie na lúkach zo dve lavínky spadnuté, tam ešte pevnejší povrch, inak prášok. Ale celkovo až na hrebeň pohodlne a bezpečne, aj v strmšom traverze v závere.

Hrebeň až po Krížnu samozrejme do betónova vetrom vyfúkaný – šindle, dosky a iné pásožravé „chuťofky“, ale zatiaľ ešte výhľady doďaleka, pomedzi riedke mraky. Len víchrica od západu taká, že som si na ľavé líce užil akupunktúru do zásoby. Nárazy také, že so mnou niekedy aj poriadne zamávalo. Našťastie od napojenia na červenú vietor do chrbta.

Odlepil som v jamke pod plotom vysielača, zhrkotal som po ľadovom a vlnkovitom hrebeni smer Líška a snažil sa nájsť nejaké lyžovateľné povrchy dole do Rybieho. Hore vetrom hobľované drsné dosky a malé preveje, ale čím nižšie, tým lepšie. Nad lesom, pod sedlom ufúkaný, tuhý prášok, ale najmä rovnaké vlastnosti, nemeniace sa každých pár metrov. Normálne fajná lyžba:

Potom už kadejako kostrbato som skľučkoval až do osady, aby som neponičil výstupové stopy, na dojazde som spravil jeden ukážkový kotúľ a naliepal som priamo pri parkovištiatku nad hornými chalupami. To bolo pre mňa najväčšie prekvapenie, sobota tesne pred obedom a nula áut? Ale veď dobre no :-)

A mohol som ísť nazad hore. Zlákala ma novo vyleštená, pretekovo strmá cik – cak stopa popri salaši na Rovni, hore strmými lúkami, krížom cez cyklotrasu, priamo pod červenú hrebeňovku. Mal som dojem, že stopu už takto pripravovali na skialpové preteky, chystané na ďalší víkend. Na týchto južných svahoch už aj náznaky firnov sa ukazovali, ako slnko poriadne do nich bilo. Sneh miestami lepkavel, po hrebeňovom víchre tu dole ani pamiatky. Okolo Rybovského sedla ale už jedovato pofukovalo a tvrdé dosky pod pásmi až hore na Krížnu. Našťastie nie ľadové.

Tak druhý raz Krížna, a tentokrát som sa išiel pred víchrom rýchlo schovať dole do Gaderskej. No rozťahujúca sa difúzka už hore pod hrebeňom zmývala drobné hranky snehového reliéfu, tak lyžovačka lepšia (ešte fajná, prášková) bola až nižšie, medzi prvými stromami. Otáčal som na poľane so salašom, a znovu som pre návrat s vďakou využil na preteky pripravenú stopu.

Myslel som si, že stopu potiahli na hrebeň západne od Krížnej, a že odtiaľ po rebre Veľkého Riegľa zlyžujem nazad na žltú značku pod Ramžinú, ale nie. Vyhodilo ma to na opačnú stranu - niekde medzi Frčovom a Krížnou, tak som mal potom (na tú chvíľu pri stúpaní tretí raz k vysielaču) akupunktúru pre zmenu do pravého líca. Na Krížnej už mrak, víchor, sneženie, tak rýchlo dole, smer Líška a po rebierku a cez lesy, lúky, najkratšou cestou dole na Salášky. A zase – na hrebeni hrboľato, pod hrebeňom ľadovato, nad lesom prach a v lese už ťažší sňach.

Na Salaškách mi doplo, prečo cesta bola tak precízne upravená – akurát tam doznieval 45. ročník krňačkových pretekov. Keďže do odchodu autobusu ostávala ešte hodina, s vďakou som sa vybral ešte hore po už opustenej pretekovej trati. Teda dúfal som, že sa zhora na mňa nevyrúti nejaký oneskorenec :-)

Ani na Líšku to ale nevydalo, telo už malo dosť. Otočil som akurát nad lesom, aby som videl, že už aj Majerova skala sa začína strácať v prichádzajúcom teplom fronte. Len som dúfal, že z neho v noci ešte niečo biele spadne, že nebude príliš teplý. A už som pálil stehná pomedzi bubny, strmo dole do dediny v ťažkých, navlhnutých hrudách. Aj som ozaj jedného oneskoreného a spoločensky unaveného krňačkára ešte dohnal. A autobus o nejakých desať minút, akurát na opucovanie lyží, dobre to vyšlo. Na lyžovačku to teda celé, od rána, už nejaké extra nebolo, ale na výživný tréning hej – akurát, že mi najmä ukázal, ako veľmi nevládzem a že si z toho mám radšej vziať ponaučenie, ako plánovať nejakú vážnejšiu pásovo-turistickú akciu. Ale o tom potom, lebo na nedeľu už bola naplánovaná ďalšia vychádzka a začínal som byť skôr zvedavý, či sa do nej vôbec prinútim. Takže o podmienkach na takmer susednom Rakytove nabudúce.

Rišo Pouš