Stav snehu a stopy na hrebeni veľkofatranskom

Suché konštatovanie: snehu na mrte, ale mokrota strašná. Skoro ako aprílová firnová kaša. Keď toto zamrzne, bude to poriadna zakáľačka. Ale základ je, aký už dávno nebol. Sobota, ešte furt len začiatok januára, ale rukavice som celý deň nevytiahol, zo stromov seriózne pršalo, do toho homosexuálny vietor z juhovýchodu, v stope poriadne lepidlo. Pol hrobovej sviečky som minul na pásy.  Malo byť polopekne, ale napokon som bol rád, že som celý deň plával v mlieku. Na slnku by ten sneh hádam rovno sublimoval...

Vyrážal som ešte za tmy (spoje nepustia) z Vyšných Revúc pod Ploskú. Ale nie sám, ďalšie tri partie stúpali tiež. Dalo by sa na lyžiach už z dediny, ale obul som pre istotu (šutre číhali) až na prvej zákrute, po dákych 500 metroch. O zákrutu vyššie – tam by sa dalo zhora zlyžovať.

Prístrešok v sedle Ploskej zahádzaný snehom tak, ako som ho hádam ešte nevidel. Tu je to väčšinou vyfúkané do trávy... Do hmly som vliezol zdola už na lúke pri salaši a nevyzeralo to, že by sa to na Ploskej zlepšilo, tak som to hneď otočil doprava, smer sever. O chvíľu predčasná radosť, keď sa na moment ukázali vpravo cez dolinu Šoproň a Javorina, potom ale už furt hmla.

Traverzy Čierneho kameňa, Rakytova (aby som nemusel dávať pásy dole) aj Skalnej Alpy preleštené do komfortna z predošlého dňa asi trojčlennou partiou na pásoch (vďaka!). Partia na snežniciach odbočila z Južného Rakytovského sedla cez vrchol asi na Limbu, takže stopa ďalej skoro dokonalá :-) Krátky, ale prudký zjazdík lesom z Minčola sa vďaka hlbokému a ťažkému snehu tiež dal zvládnuť v pohode na pásoch.

Od Močidla už bola dvojsmerná stopa aj premávka, okolo Smrekovice sa vždy moce veľa ľudí. Tak aj teraz, až po Šiprúň. Zošup z chrbta Smrekovice bol pomalý a bezpečný, ani v zákrutách nič netrčalo. Okolo Šiprúnskych sediel v traverzoch tradičné „vlnobitie“ závejov a prevejov, ale už o kúsok ďalej, na lúkach, tráva trčala. Ale aspoň konečne aj hmla ostala za mnou.

Z lúk pod Šiprúňom skúšal niekto vystrihnúť pár oblúkov smerom dole na cyklotrasu, ale to bol len chabý pokus. Po vyjdení z lesa na lúky pod Vtáčnik som skoro očiam neveril, ako tam snehu ubudlo. Na Vtáčnik som sa ledva preštrikoval po posledných zvyškoch snehu, držiacich silou vôle na starom ľade. V traverze k lanovke ešte horšie, opačným smerom by sa už na lyžiach nedalo ani náhodou. Hlavne že šípka hore pri lanovke, ukazujúca smer nazad na Smrekovicu, sa tvárila zasnežene, ako keby bolo všetko oukej ako v strede zimy v Antarktíde :-)

Dole po zjazdovke v pohode len k dolnej stanici sedačky. Aj to bol už miestami slalom pomedzi hnedé fľaky. Potom už odjazd dole do Hrabova: najprv stála v ceste tabuľa s nápisom zákazu vstupu (aj s obrázkom prečiarknutého skialpinistu) – vraj na zjazdovke sa pracuje, hehehe. A čo tam robia? Nosia sneh z lesa? Ignoroval som, premávka tam bola samozrejme obojsmerná (pešiaci, sánkari, šliapači...). Zvyšky snehu sa smerom dole rýchlo menili na zvyšky ľadu, na jednom mieste bolo treba aj prenášať, čo toľko kameňov trčalo. Lyže išli definitívne na batoh nejakých 300 metrov nad parkoviskom. Vrcholom rozkoše bolo brodenie bahnom po členky pri lanovke. Ešte že hneď vedľa tečie potok :-)

Tak asi toľko. Predstavu o stave snehu si spraví každý sám podľa smerovníkov na fotkách. Je ho dosť, ale od takých 1200 metrov, nižšie rapídne ubúda. Takže už aby to všetko zamrzlo a napadlo niečo aj dole...

Rišo Pouš