Stoh a Chleb – hrebeňovka, ktorá nevyšla

Hrebeň Krivánskej Fatry nie je väčšinou to pravé orechové pre pásy, ale skúsiť treba. Mal som zámer skúsiť nie veľmi používaný nástup po zelenej z Kraľovian na Stoh a potom prejsť až na Kľačiansku Maguru. Voľajako to ale nevyšlo: taký deň – blbec, aký sa občas pritrafí a čo sa môže, to sa kazí. Ten nástup z Kraľovian mal jednu veľkú výhodu – do lyží som sa obul doslova na stanici, ako som z vlaku vyskočil. Až pod Suchý vrch vedie značka širokou, aj keď strmou lesnou cestou. Smerom dolu by sa tade dalo pekne lyžovať, až na pár úsekov, keď je cesta v úzkom koryte. Potom na vydýchanie traverz po východnom svahu Suchého vrchu, vynorenie na lúke pod Žobrákom a prvé výhľady na hrebeň, super. Ale tam to začalo.

Na Žobrák sa ide lesom a pekne strmo a pekne pomedzi stromy, na lyžiach nič moc, kľučkovanie, obchádzanie a ešte aj ľadová kôra pod tenkou vrstvou prašanu. Posledný úsek som musel lyže hodiť na batoh, našťastie sa to moc neborilo. No prvý jemný zjazdík na pásoch na lúku a prásk – poriadna držka dopredu. Na otvorených miestach sa totiž od začiatku striedal prašan a vetrom ubité preveje, jeden som trafil. Nič neobvyklé, len špička provizórne gumou upnutého pásu prestala lepiť. Ale ešte je pás hádam použiteľný, ide sa ďalej.

V poslednom lese pod Stohom definitívne strácam značku, chvíľu sa motám a potom naverímboha bojujem hore lesom. Smer je jasný, chodník netreba, že? Keby som mapu doma nenechal, ušetrím pár minút, no čo už... Zato sa čoraz dôraznejšie ozýva megaodrenina na holeni, ktorú som doma nezalepil, veď už vyzerala zahojená. Ďaľší prešľap... Aj preto pri stúpaní po lysine Stohu idú lyže zas na batoh, tu je to už úplne do trávy vylízané a nohu takto menej cítim. Hore som o dobrú hodinu neskôr, ako som rátal. Nič to, po Kriváň pridám a uvidím čo tam.

SZ žľab Stohu je lyžovateľný, aj odjazd do Stohového sedla prešliapaný, len mňa somára to napadlo, až keď som sa na to zdola díval. Tak som si užil pešovanie dole kopcom a superkrátke oblúky v úzkom prieseku. Tak mi treba. Dolu lepím pásy a o chvíľu už hreším a lepím náhradné, koberce (podľa ich „výborného“ sklzu).  Aspoň sa nemusím báť, že sa dole kopcom rozbehnem :-) A to sa mi zdalo, že som ten odliepajúci sa pás dobre zohrial a že bude lepiť. Je po rýchlej jazde :-(

Zo sedla Stohového do sedla Snilovského ľudí ako mravcov, hlavne od Poludňového grúňa poriadne zástupy. Hrebeň vyfúkaný, našťastie nie do hladkého ľadu, šmirgeľ pod pásmi drží aj v strmých svahoch, niekde je na zemi dokonca trochu prášku. Len cítim že sem akosi nepatrím, väčšinou míňam pešiakov a snežničiarov. Pocit vrcholí, keď stretnem tetu v rifliach a s kabelkou :-)

Ale to už som v Snilovskom sedle a rýchlo hore pod Kriváň. Z meteorológmi sľubovanej malej oblačnosti je už dávno veľká, ale tá sivota nad hlavou bola doteraz aspoň vysoko. Na hrane Kriváňa už ale nevidím nič. A začína snežiť. Ojedinele, to hlásili, aspoň to sedí. Noha bolí, nič nevidno, mám veľký časový sklz a malý pásový a hrkotať v tom mlieku po ľade sa mi už fakt nechce. Tak to otáčam, smer Chata pod Chlebom, tam sa uvidí, samozrejme že odchody vlakov zo Šútova som si doma nepozrel, veď načo?

Traverz zo sedla je parádny, aj keď na začiatku treba trochu rukami potlačiť do kopca. Na chate zisťujem, že vlak mi ide o 50 minút, tak si robím rýchlostný rekord dolu Generálom. Kvalitne rozlyžovaným, bubny sú priam profesionálne, stehná pália. Aj skratky lesom sú také, našťastie snehu dosť, nechytil som na sklznicu nič. Na ceste je to už paráda, vyzúvam až v Šútove pri zastávke a k vlaku si už môžem dovoliť dokráčať výletným tempom. Aspoň toto sa mi dnes podarilo. Len šoféri čumia ako puci, prečo ide po hlavnej blbec v lyžiarkach a s lyžami na chrbte :-)

Rišo Pouš