Tatranská Haute Route 2018

Skialpová premiéra...tatranská.Život to tak zariadil,že až v 51rokoch.

V októbri 2017 vravím mojej lepšej a krajšej polovičke:“Už je načim sa vybrať na skialp aj do Tatier.Kedy ak nie teraz-roky bežia“.

„X“krát sme boli na pásoch u nás vo Vrátnej,zopár krát v Západných,ale nikdy vo Vysokých.Tatranská Haute Route je to najkrajšie,čo by sme si obaja priali vo Vysokých Tatrách ísť.

„Ak chceš realizovať svoje sny,musíš sa predovšetkým zobudiť“ (Kipling)

Neváham,kontaktujem horského vodcu Mira Peťa,aj keď mám napozeranú trasu.Nikdy sme tu na skialpe neboli,sme ostražití,máme pokoru a rešpekt.Dohadujeme termín na začiatok apríla podľa počasia.Konečný termín bol 11-12.4.2018.

Pôvodný plán,ísť to z Chaty pod Rysmi cez Váhu a Pustú Lávku nevyšiel.Chata bola zavretá z dôvodu neobsadenosti.Ideme teda variant z Popradského s ubytovaním na Majlátke.Skvelý personál,jedlo aj ubytovanie.Palec hore.

Ráno pohodový štart 7:30,chvíľku napešo,hneď za potokom ideme do lyží.Stále sa mi nechce veriť že sen sa stal skutočnosťou a sme na trase Haute Route.V noci prituhlo,je jasno,absolútne bezvetrie.Šliapeme po tvrdom v tieni do Zlomiskovej doliny.

Po chvíli vidíme v diaľke náš prvý cieľ Východnú železnú bránu.Naľavo od nej sa nám ukazujú Snežné Kopy,v popredí Kozia Stráž,Západný železný štít,Zlobivá,Rumanov štít,Ganek .Viac vpredu vľavo Ošarpance,Dračí štít.Spoza neho na nás svieti vzadu Vysoká...rohlík na tvári sa zväčšuje na úroveň 32 (všetky zuby).Rohlík sa začne meniť na spadnutú sánku,keď nám Miro ukazuje niektoré linky čo sa tu lyžujú.

Stále sme v tieni,tesne pod sedlom ideme na mačkách.Za sebou vidím krásne nasvietené Lúčne sedlo.A sme vo VŽB.Opäť nádherné pohľady na vzadu sa vykúkajúci Ladový Štít,pred ním Svišťový,ďalej Divá veža,Litvorový štít a sedlo,časť Martinovky aj kúsok Gerlachu a najbližšie k nám Kačací štít.Vedel by som tu posedieť aj pol dňa so zrakom upreným na tú nádheru,ale je treba sa nastrojiť dolu prvým zjazdom.Miro prvý traverzne vľavo na osvetlenú časť a hlási príliš mäkko.Ostávame teda v pravej časti.Prvých pár preskokov pridáva na istote a potom to už ide jedna radosť.Pri krátkej zastávke pohľadom do pôvodne volenej trasy zisťujeme,že v Pustej lávke je vypadnutá základovka...V Gerlachovských spádoch obzeráme kľúčové miesto.Je to v pohode,len musíme po jednom.Viac miesta na prejazd nie je.Pod ním najlepšia lyžba prechodu po akurátne odtopenom firníku.Viac nižšie zapúšťame dlhšie oblúky až dolu ku Kačaciemu plesu.Z celého zjazdu máme neskutočnú radosť a užívame oddych pri obrovskom balvane,od ktorého je tak meter už úplne odtopený sneh,čo využívame ako „barový pult“.

Po doplnení energie jedlom,pitím a pohľadmi na scenérie drsného severu Tatier ideme do lyží a smerujeme k druhému cieľu dňa,do Prielomu.

„...A preto by si človek mav celkom skromne povedat:

Až tak mnoho toho nevím,a preto sa tu na svete budem radšej vácej čudovat jako svet menyt...“ (Stanislav Štepka)

Je akurát fajn teplota,vôbec nefúka,svieti slniečko,máme sa dobre,a tak v pohode preťapkáme Litvorovou dolinkou ‚ďalej Zmrznutým kotlom ponad Zamrznuté pleso do Prielomu.Tu sa počas výšľapu núkajú nádherné pohľady na Poľský hrebeň,Zadný Gerlach a Gerlach.Hneď sa tu aj dohadujeme s Mirom,že kedy dáme Martinovku v letnej sezóne.

Pozorujeme aj Snehovú galériu o ktorej nám Miro vraví, že to je najvyššie miesto výskytu svišťov v Tatrách..

Záver stúpania do Prielomu je úzky,opäť ideme na mačkách.Hore sa snažíme zacieliť Zbojníčku.Vidím ju!Aká je maličká a učupená v tej diaľke.Hlava rozmýšľa čo tam asi majú v ponuke na večeru namiesto sústredenia sa na zjazd.

Prielomom v hornej časti sa mi nelyžuje najlepšie.Je rozbitý a ešte aj tvrdý,darmo hľadám nejaký rytmus.Naopak spodok je už príliš ťažký sneh,ktorý v oblúkoch tvorí hlboké brázdy.Zážitok pre kolená.Tam,kde stopa už ide rovno to púťame šusom aby sme sa dostali čo najbližšie k chate.Dávame bacha na vykúkajúce šutre.Celkovo by som dnes ocenil širšie lyže.

Na Zbojníčke počet ľudí nula,neskôr prišiel jeden poliak,ktorý ide opačný smer tak prehodíme pár slov, a v tomto zložení zostala chata do nasledujúceho rána s výnimkou príchodu dvoch nosičov.Takže po večeri máme miestnosť s poschodovýmu posteľami len pre seba a nemusíme si dávať štuple do uší.

Nasledujúce ráno nás víta slniečko a vzájomný úsmev na tvárach účastníkov prechodu.

Sme v pohode.Dnes nás nečaká príliš metrov stúpania,práve naopak,budeme viac lyžovať.Prvým cieľom je Priečne sedlo.

Vysvietená Veľká Studená dolina s okolitými štítmi a tichom prerušeným len vlastným dychom a šúchaním pásov nás napĺňa pocitmi šťastia.Znova deň so slnkom,bez vetra a pri ideálnej teplote.Tesne pod sedlom idú lyže na batoh a ich úlohu prevezmú mačky.Sme v Priečnom sedle.Pohľad na prvé metre zjazdu do Malej studenej dáva tušiť,že zo 10 metrov je vhodné sa zošlapaním na lyžiach posunúť nižšie odkiaľ začne samotný zjazd.Dôvod je prozaický.Je to úzke a v tvare „U“.Načo si komplikovať život.Samotná jazda je následne v rozbitom svahu avšak s poddajným firnom.Ďalej nižšie špičkovo upravená zjazdovka,kde si zajazdíme ozaj na parádu.Pri pauzičke sme všetci vysmiati a nadšení z tohto podujatia.Zachádza slniečko,čo nám vyhovuje,lebo kvalita snehu sa vplyvom stúpajúcej teploty znižuje a začíname pracovať v ťažkých snehoch.Horia mi stehná,našťastie sa blížime k Térynke,kde,a to je neuveriteľné, nikto nie je.Máme ju sami pre seba.Poprosím si pri okienku výbornú fazuľovú polievku a čaj.Posedíme,dáme ešte kávu a pomaly sa hotujeme smer Baranie sedlo,posledné na tejto trase.Zrazu príde ďalší horský vodca s jedným klientom.“Odkiaľ idete?“pýtame sa.“Odtiaľ,odkiaľ Vy“ je odpoveď,to znamená z Popradského.Nedivím sa,sú obaja mladí a rýchli.Sú aj vetroplachovia,čo to chodia tam aj späť na jednu šupu,všakže.

Pre nás sú tieto dni sviatok.Tatry na lyžiach.Takže užívame,kocháme sa a neustále máme ten rohlík na tvári.

Výšľap do Baranieho sa nesie v podobnom duchu ako predošlé.Tesne pod do mačiek a s lyžami na batohoch.Po nastrojení chvíľu pozorujeme lyžiarov v Baraních Rohoch.Naša jazda je veľmi podobná tej v Priečnom,ale lyžujeme od vrchu.Pri malej zastávočke vo Veľkej Zmrzlej nám Miro po ľavej strane ukazuje Čierny Štít,Stolarczykovo sedlo,Vyšnú Baraniu Strážnicu a dole už vidíme Zelené pleso a Brnču.Zvyšok zjazdu je rozprávkový a až po Fľašku je prvotriedny firn.

Vo Fľaške je po ľavej strane rigoľ tiahnuci sa až po spodok a vpravo zo skál zurčí už voda.Stiesnený priestor je už len na preskakované oblúky,ale je pomerne mäkko,takže žiadny stres.Pod Fľaškou traverzneme vpravo a oblyžujeme topiace sa Zelené pleso.

Sme v cieli nášho sna na Brnči.Objímame sa podávame si ruky.Obzerám sa hore naspäť,teraz už ako na úžasný zážitok,nie ako kedysi opretý o zábradlie pri Zelenom plese snívajúc,že niekedy raz..

Tie dni boli presne ako sme si priali.Skvelé,priam ideálne počasie a podmienky na prechod.Úžasná atmosféra a výnimočná spoločnosť na trase – ďakujeme Miro.

A ďakujeme Tatrám.

Čendo.