Tatranská Haute Route podľa Vetroplacha

05.04.2019

Chata pri Zelenom plese (6:10 hod.) - Baranie sedlo (+1:30) - Priečne sedlo (+2:09) - Prielom (+3:03) - Vých. Železná brána (+4:30) - Dračie sedlo - Vysoká (+5:50) - Dračia dolinka - Zlomisková dolina - Popradské pleso (+6:35, pauza 30min. späť som vyrazil +7:05) - Vých. Železná brána (+8:30) - Litvorové sedlo (+9:38) - Poľský hrebeň (+10:07) - Prielom (+10:40) - Priečne sedlo (+12:02) - Baranie sedlo.(+13:15) - Zelené pleso, celkový čas: +13:33 hod. 4980v.m. medzičas na ceste späť: Popradské pleso - Zelené pleso 6:32 hod.

" Tohle jsem a tohle dělám!"

Scott Jurek, z knihy: Na sever

Ráno štartujem z Chaty pri Zelenom plese. Hodinky zapínam o 6:10. Na výšlap do Baranieho sedla mám spoločníka. So Sisou sme tu takto štartovali pred siedmimi rokmi. Cestou na Popradské pleso sme vtedy navštívili aj vrchol Vysokej. Pri stúpaní do Baranieho sedla sa miestami rozprávame, netlačíme na pílu, oboch nás dnes čaká ťažký deň. V sedle sme za hodinu a pol. Foto a púšťame sa každý opačným smerom. Sisa sa vzorne ponáhľa na chatu do roboty a ja pomedzi zamrznuté hrudy a nerovnosti šúcham do MSD.

Čo presne sa podarí netuším ale moju šancu na dlhý deň sa chystám využiť naplno. Bude to môj prvý aj posledný "Dlhý deň" tejto skialpovej sezóny.

Z pracovnej sezóny vo švajci sme prišli len pred dvomi dňami. Veci ešte nemám vybalené, jediné čo mám pod kontrolou sú veci potrebné na prechod. Vyrazil som aj napriek únave a miernemu nachladeniu. Predpoveď počasia bola neúprosná.

Uhýbam z rozlyžovaného zamrznutého svahu a výrazne rovnejším terénom traverzujem popod Ľadový a Pfinovu kopu. 

Pásy naliepam na známom mieste a rovnako známou trasou kde každý meter a každú terénnu fintu poznám naspamäť stúpam smer Priečne.

V Priečnom som za necelých 40 minút odkedy som opustil Baranie sedlo. Podmienky sú dobré, takto som si to predstavoval.

Opäť ma v zjazde čaká rozbitý terén. Lyžujem nie najrýchlejšie. Pod Javorákom rovnako využívam dokonalú znalosť terénu a tu už postupujem rýchlo. Tu mi tvrdý terén pomáha. Nalepím pásy pod Závraťom a najkratšou cestou smerujem pod Prielom.

Do Prielomu vyšlapem na lyžiach s haršajzňami, je tvrdo. Medzičas len tesne nad tri hodiny ma poteší. Na mačkách zbehnem horné zúženie, pripnem lyže a lyžujem dole ľadovým kotlom do Kačacej doliny. Traverzujem pod Gerlachovské spády. Opäť nalepujem pásy a šlapem ku vodopádu. Sneh je ideálny, zatiaľ sa mi darí. Pri vodopáde lyže na chrbát, mačky ani nedávam a najstrmšiu časť idem peši. Zatiaľ všetko praje rýchlemu postupu. Na pásoch šlapem pod Železnú bránu. V závere sa rozhodujem či dám mačky, pri manipulácii mi vypadne haršajzňa, spadne dolu našťastie len asi 15 metrov. Uff šťastie...

Zbehnem po ňu, nasadím mačky a rýpem hore do sedla.

Medzičas v Železnej bráne je 4:30... nuž nie je to eufória, začínam cítiť následky tvrdej práce, rýchlo vymením mačky za lyže a opäť ma čaká tvrdý a rozbitý terén.

Začiatok je sľubný ale zábava sa iba rozbieha.

Zastavujem pri skialpinistoch derúcich sa pomaly hore. Srandujú, že idem dole nesprávnym smerom, odpovedám že ešte pôjdem aj naspäť Vidno, že mi celkom nerozumejú lebo nedostávam žiadnu odpoveď, rozprávajú o svojom pláne ísť cez Pustú lávku, hádam im to vyšlo...

Lyžujem Zlomiskami a proti mne prúdy skialpinistov. Na Popradskom plese je zraz... Netúžim veľmi stretnúť niekoho známeho aby som sa náhodou nezakecal. Darí sa mi... Traverzujem doprava pod Dračie sedlo, opäť nalepujem pásy a šlapem. Nado mnou veľká skupina ľudí. Idú pomaly, priam stoja, radšej ich obchádzam strmšou a priamejšou variantou. 

Ľudí, ktorých míňam zdravím ale nezastavujem. Lyže ostanú v Centrálnom žlabe, je tu zamrznurý tankodrom. Na mačkách šlapem hore. Kľučkujem a hľadám najlepšiu stopu.

Vysoká. (2547m.) Taká čerešnička na dnešnej skialpovej torte.

Len tak pre info: z Brnče na vrchol Vysokej to trvá 5:50, ono zvyknú sa ľudia občas pýtať na čas tak možno to info niekomu pomôže :D

V Centrálnom obúvam lyže, púšťam sa dole naľavo od žľabu dole do Dračej doliny, videl som tadiaľ ísť ľudí. Nech aspoň kúsok niečoho nového spoznám. Pár parádnych oblúkov a hups stena, a v nej komín. Zošliapavali to tu tak to nejak zošuchnem, pribrzdí ma to na chvíľu a rýpem ďalej, potom ma ešte pribrzdí mäkota v kosovke ale to sa už napojím na hlavný ťah v Zlomiskách a na Popradské prichádzam pohodlne.

6:25 iba mrknem na hodinky a s lyžami idem na terasu, rýchlo dnu, beriem tácku a davaj do rady. 

"Dáte mi čaj aj do pollitráka? Praskol by? Ok tak 4 čaje, veľkú kofolu a pollitrovú flašku Coly si prosím!" toľko moje obedové menu

Vytackám sa na terasu, niečo poprelievam do flašiek, niečo mimo,väčšinu vypijem a popri tom s námahou jednu tyčinku požujem. Dehydratáciu už cítim nielen v kostiach, hlavne v žalúdku.

Odchádzam po polhodine, ešte dva krátke kontrolné telefonáty a idem, už sa viac hlásiť nebudem, unavovalo by ma to... :) 

Cesta späť: (trvala cca 6:30)

Z Popradského som vyrazil ešte z vznešenými plánmi. Áno priznám sa, že som chcel okrem toho, že to fuknem cez Litvorové čo je trošku dlhšie ako ísť cez Gerlachovské spády ešte niečo k trase pridať na štýl tej Vysokej ale...

"Na začiatku sú vznešené plány a na konci už ide len o to neogrcať si tenisky!" citát z knižky o ultra...

Už pri výšlape Zlomiskami som cítil že tá ranná svižnosť sa akosi vytratila. Prisudzujem to dehydratácii, jednoducho miestami mi doobeda bolo na tom slnku teplejšie ako by bolo žiadúce. Ešte šťastie, že celý zvyšok dňa som už mal nad hlavami čiapku z mrakov.

Zjazd zo Železnej brány je ľadový, napriek tomu tam vhupnem odvážne na lyžiach, zaškrípe to na tom ľade a ja zaškrípem zubami. Je to strmé, expozícia určite nie je smrteľná ale už len také obyčajné stratenie lyže by ma stálo celú tú vynaloženú námahu... takže opatrne. Poškrípem hranami aj zubami a som z toho vonku a už prášim dole.

Litvorové zdola vyzerá hrozne, v hornej časti nevidno líniu postupu. Je mi jasné, že ten kto tam ešte nebol a pozerá sa zdola radšej zvolí trasu dole cez Gerlachovské spády. Ja som ale v mojej obývačke, dlhšie som tu nebol, upratujem, vetrám, vymätám pavučiny, vyhadzujem bordel a tak... a driapem hore, najprv pásy potom mačky, zaškrípu aj po skale ale minimálne.

Z Litvorového na druhú stranu to je pohoda, presne ako som plánoval. Natraverzujem pod Poľský hrebeň, hliník tu obrúsim o skalu viac ako by som si prial ale za chvíľu som hore, usúdim že to potiahnem na mačkách až do Prielomu, neoplatí sa mi prezúvať hore-dole na ten kúsok.

"Manipulácie!!! povedal mi kedysi Gipsi ked som len vytriešťal oči za aký čas dal ten prvý deň na svojom prechode."

V Prielome dobieham trojku čechov. Splitboardista sa pýta či som nestretol cestou jeho pásy... no smola nestretol...

Pozerám na čas (bude päť) a aj do nádrže. Tu mi je už jasné, že čerešničky na tortu už pridávať nebudem.

"Lidská duše sice nachází útěchu v kráse přírody ale ukuta je v ohni bolesti..." Scott Jurek

Pri následnom stúpaní do Priečneho sedla mi to dáva vypiť moje telo do dna. Kríza ale nemá nič spoločné s nedostatkom cukru v krvi alebo svalmi. Nemôžem poriadne dýchať, priedušky ma dráždia na kašel a samozrejme následne sa nedostáva dostatok kyslíka tam kde by malo... žeby dedičstvo z môjho astmaticko alergického detstva? Neviem ale spomalí ma to poriadne. Takto podvečer na horách už som samozrejme celkm sám a tomu podriaďujem aj moje kroky.

V Priečnom pozriem dole, snehu kopec ale tvrdo a vyšúchané, aj nejaké hrudy do toho. Za normálnych okolností by som do toho vbehol na lyžiach takto lyže do ruky a schádzam po celkom dobrej stope kus peši. Mačky ale nedávam takže pár krokov si musím dať pozor. Lyže pripnem asi dvadsať metrov pod sedlom a lyžujem dole. Ten štýl by za krasojazdu body nezískal ale tu ide o istotu.

Nalepujem pásy posledný krát. Zázrak ale tie nové Gecká vydržali 9 nalepení. Parádne sa mi s nimi pracovalo. Odlepujú sa od seba oveľa lepšie ako pásy s lepom. Náhradné pásy ostali po celý čas v batohu. Už pri prvých krokoch zisťujem, že niečo sa zmenilo. Super ale už znovu môžem dýchať takmer naplno. Kríza prechádza a ja vychádzam do Baranieho sedla za 45 minút. Snažím sa byť čo najrýchlejší aby som stihol zjazd za vidna.

Zo sedla hned lyžujem. Parádne podmienky a najlepší zjazd dňa. Dole už je šero, zapínam čelovku ale moc to nepomáha. Nevadí. Som dole na plese. Vydýchavam, vypínam stopky. Ukladám GPX. Hodinky povedia: 4980v.m. čas výletu: 13:33 aké pekné číslo.

Prichádzam na chatu. Kamaráti kmitajú, večera už je vydaná... nie je ultra ako Ultra...

Je to už sedem rokov od môjho prechodu HT tam i späť. Išiel som to vtedy ako tréning na dlhé prechody. Zaujímavé na tom bol snáď len ten januárový dátum a prešlapávanie stopy. Bol som celkom prekvapený aké práve tento výlet vyvolal ohlasy. Tak sa mi to po siedmych rokoch podarilo znovu, trošku lepšie a aj s čerešničkou na torte - s Vysokou. Bol to silný zážitok a lekcia "sebapoznania", také niečo človek na obyčajnej túre nezažije. Hádam sa mi tie skúsenosti niekedy podarí ešte použiť...

Martin Bartoň

Lyže: Scott Speed Guide 1150g. viazanie Kreuzspitze , pásy Gecko, oblečenie Karpos, hydrogely+tyčinky Powerbar

Tekutiny: Na štarte som mal 1,2 litra na Popradskom plese som doplnil 2,2 litra = 3,4litra tekutín. Okrem toho som počas prechodu mal dva hydrogely od Powerbaru, tie sú výborné nielen chuťou ale aj tým že ich netreba bezpodmienečne zapíjať. Vrátane raňajok som počas celého dňa zjedol dve tyčinky, telo je za tie roky naučené pri podobných akciách spalovať tuky a jesť pri takomto výkone jednoducho nepotrebujem, potreba tekutín s vysokým obsahom cukru a minerálnych solí samozrejme je vysoká, počas prechodu som sa výrazne dehydroval, to čo som vypil mi nestačilo, v cieli som najprv vypil dva litre tekutín kým som vôbec niečo zjedol - jednu polievku...