Západné Tatry sám a expedične

Prechod Západných Tatier na lyžiach 16.-18.3.2016

Tak ako podobné akcie aj táto vznikla inšpiráciou od veľkých predchodcov ako boli Pavúk či Viktor z Rysov... Na hrebeň som šiel sám lebo som sa chcel otestovať a ísť až na svoju hranicu, no hlavne zistiť ako zareaguje telo po viacerých dňoch... Schudol som 5,5 kila za 3 dni.

Rok kondičných príprav na väčší projekt nebol nakoniec zbytočný, aj keď snehové podmienky sú túto zimu na veľké prechody mizerné. Preto sa rozhodujem spraviť aspoň časť – Západné Tatry. Prípravy spočívali aj v tom, že som si po častiach prešiel jednotlivé oblasti ešte minulú sezónu. Takisto som stále všemožne upravoval a vylepšoval výstroj, nech mi to uľahčí prechod.

Je 2:05 ráno a budím sa na SMS od kamarátky, „nech sa mi darí“... Nedá sa mi spať, budík mi zvoní o 2.30. Všetko mám dopredu prichystané, jedlo, batoh, auto... Z domu odchádzame o 3.30 a v Liptovskom Mikuláši berieme do auta ešte jedného známeho, ktorý ma odprevadí na začiatok po prvý sneh.

Čas 4:24 na Bobroveckej vápenici a konečne prichádza moja chvíľa, vysnívaná chvíľa keď sa púšťam na svoj „prechod“. Podávam si ruku so známymi ktorí ma odprevádzajú, zapínam čelovku a vyrážam smerom na Babky.

Prvé chvíle sú o tom zvyknúť si na 16 kilový batoh + ešte lyže na ňom. Celkom dosť na to, že s tým mám ísť celé dni. Po Babky a Ostrô sa drží na hrebeni hustá hmla, ťažko sa orientuje a som rád že občas vidno staré stopy v snehu. Ide sa mi relatívne dobre na to, že všade v hrebeni je kopa nového snehu po predošlom snežení – od 10 do 20 cm...

Hneď prvým prekvapením sú pre mňa Skriniarky – kopec nového snehu kde sa brodím aj vyše kolien, žiadne stopy v hrebeni, všetko si prešlapávam sám s lyžami na batohu. Trvá mi to neskutočne dlho, trápim sa a mám pomalší postup ako by som chcel. Zo Spálenej na Pachoľu je tiež tvrdý podklad a na tom veľa čerstvého snehu. Čo je horšie, sneh je vatový a vyjasnilo sa, oťažel sneh a pri každom kroku sa mi lepí na mačky.

Ani jediný krok zo Spálenej po Pachoľu nemôžem spraviť bez toho, aby som si obíjal čakanom sneh z mačiek. Pod Pachoľou ma čaká prekvapenie – naviata doska, ktorá sa nedá obísť, traverzujem exponovaným žliabkom keď to podo mnou zadunelo, akurát v strede dosky !! Modlím sa nech to neodtrhnem a nezletím na Oravu...

Som hore, a pozerám na Baníkov, naliezam, skúšam, trápim sa a robím rozhodnutie... v týchto snehoch to je to proste samovražda, preto sa vraciam späť a idem na Príslop. Budem musieť túto časť hrebeňa obísť. Je už večer a tak kopem záhrab v doline pod Smutným sedlom.

Ráno po prežitom bivaku v záhrabe sa budím do krásneho počasia, pokračujem do Smutného sedla a ďalej hrebeňom podľa plánu. Na moje prekvapenie idem minimálne polovicu celého času na mačkách, čakal som oveľa viac šlapania na lyžiach. Ostrý roháč – objektívne najhoršia časť hrebeňa, ktorú som šiel. Hore na neho pohoda, dole sa zase modlím aby som sa nezabil.

Verím, že v dobrých snehových podmienkach je hrebeň omnoho ľahší. No ja som mal fúry nového previatého snehu, nikde mi nedržali cepíny. Ešte že ma kamoš donútil vziať dva. Bez dvoch cepínov by som už dávno bol na Žiarskej chate a pil pivo...

Ďalej Volovec, Hrubý vrch, Končistá, Klin a výšľap na Bystrú, kde už idem na hranici svojích síl. Kamarát tu bol cez deň na pásoch, tak som bol nesmierne vďačný že mi vytiahol stopu. Vnútorne sa nútim ísť až hore, aby som zajtra neľutoval, že som tam nevyšiel. Na Blyšti nechávam lyže a idem na pešo. Hore som akurát pri západe slnka, stretávam 3 fotografov, prosím ich o čaj.

Asi po 2 minútach sa zbieram a už v tieni schádzam k lyžiam, potom ešte zjazd pod Pyšné sedlo kde kopem druhý záhrab. Ľahám si totálne vyčerpaný a hneď ako zjem uvarené jedlo zaspím a chrápem až do rána.

Tretí deň sa snažím nestratiť nadšenie a chuť kráčať ďalej. No keď sa budím dosť brutálne fúka. Vyrážam na Veľkú Kamenistú o hodinu skôr ako predošlý deň. V polke kopca mi vypína techové viazko a lyža mi ostala visieť niekde na skale pol metra podo mnou. Som naozaj rád, že som lyžu nestratil do doliny. Mám šťastie.

Z Kamenistej idem na mačkách, je tam ľadovo. Tá časť hrebeňa, ktorá je v lete krásna a ľahká ma teraz neskutočne trápi. Nižšie sa už brodím , prepadávam, fúka minimálne 80km/h. Ešte intenzívnejšie pôsobí na moju psychiku, keď sa prepadnem do nejakej dutiny, „len“ po pás... Už dosť dlhú dobu obzerám Stoly a Temniak - inak ako na pešo to nepustí. Celé na mačkách šikmým traverzom doľava hore. Tu už prehodnocujem, zvažujem a aj sa opúšťam.

Na Poľskej Tomanovej stále silno fučí a mám problém lyžovať. Nie je ani tak problém sa donútiť šlapať, ale už nemám síl donekonečna napešo prešlapávať stopu ked už  potom nevládzem lyžovať. Paradoxne mám ešte väčšie obavy niečo lyžovať ako ísť na pešo. Nohy ma už naozaj nepočúvajú. Idem sólo a myslím aj na ostatných ľúdí. Nechcem aby som spravil chybu, neviem sa už poriadne sústrediť. Končím. Nechcem sa zabiť kvôli nepozornosti.

Lyžujem Tomanovou dolinou... je to krásne miesto, som tu prvý krát. Dole nižšie naberám za zákrutou trochu rýchlosť a niekde v kosovke zrazu vidím dieru, skok to bol asi 1,5 metra rovno dole v  rýchlosti. Pozbieram sa zo zeme a pozerám, či nie som dolámaný, lyže, viazanie a lyžiarky to vydržali... nechápem ako... Aspoň som otestoval, koľko vydrží techové viazko – neskutočne veľa. V lese chytám niekoľko skál lyžou... Dokým netrčia hrany tak je dobre.. Vychádzam na cestu v Tichej kde je ešte stále vo vyšších partiách sneh. Som šťastný, že som sa nezahlušil, že som v poriadku a že som už na asfaltke.. Ešte ma čaká korčuľovanie po ceste asi 3 km a potom v lyžiarkach pešo po asfaltke cca 6km na Podbanské. Výstroj som mal obyčajnú, žiadne ultraľahké lyže ani lyžiarky nemám...

Celý prechod som robil od 16. do 18. marca. Mal som v pláne ešte prejsť Červené vrchy a pokracovať ďalej... Nevyšlo mi to aj keď počasie bolo parádne ešte ďalšie 2 dni, no nevadí. Kopce mi neujdú, vrátim sa...

Táto prechádzka mala podľa môjho GPS-ka 56,6 kilometrov a nastúpal som 4750 metrov.

Martin P.