Zima v Kremnických vrchoch, alebo ako byť šťastný 3x za deň

          Vyzerá to, že zima sa rozhodla napraviť svoju povesť a zhodiť na nás o pár vločiek viac ako po minulé (nevydarené) roky. Tak som s potešením sledovala, ako tej úžasnej bielej hmoty pred domom pribúda a s radosťou som ju odhŕňala, tešiac sa na víkend, keď si ju budem môcť konečne naplno užiť. V piatok večer, pri pohľade na pol metra čerstvého prašanu, som však bola postavená pred veľkú dilemu: ísť na pásy a vyblázniť sa zjazdíkom cez horu, ísť vyskúšať práve vyratrakované bežecké trate na hrebeni alebo si zacválať na koníkovi po neporušenom snehu. Veru ťažké rozhodnutie, keď má človek hneď tri súkromné závislosti a ani jedna nie je o nič horšia ako tá druhá. Aladin sľuboval na nedeľu výrazné oteplenie, tak som si povedala že je minimálne mojou povinnosťou stihnúť čo sa dá. Veď kto vie, kedy sa tu čosi takéto prachové vyskytne znova. Bude to ale chcieť trochu si privstať.

A tak sa ráno o 6:30 brodím k maštali podávať konské raňajky (inak samé zdravé veci: ovos, seno, jablká :-) Môj štvornohý parťák pre tento druh úchylky sa volá Quatro. Neviem či majú kone nejaký špeciálny cit pre sneh, ale viem že väčšina z nich miluje pohyb a v tomto sme teda za jedno. Rannú prechádzku si obaja užívame. Najkrajší pohľad na svet je z chrbta koňa, hovorí arabské príslovie. A ak ten kôň ešte cvála v hlbokom páperovom snehu, je to priam rozprávka. Po hodinke sa vraciame do „konského domčeka“. A keďže kôň nie je auto ani bike, ale živá bytosť a do kúta sa oprieť nedá, treba ho pekne odsedlať, vyšúchať dosucha, poškrabať za uchom, dať mu nejakú tú odmenu a popriať mu pekný deň. Až potom sa dá utekať na bežky.

Som dohodnutá s kamoškou. Cca o 9:30 vyrážame od koní zo štadióna – smer Tri kríže a potom chata Hostinec. Trať je perfektná, ako korčuľujeme k hrebeňu, začína dokonca vykúkať slnko. Krajina okolo je gýčovo nádherná. Na Hostinci sa stavíme na čaj a pokračujeme ďalej. Dole na Králiky sa vraciame zvážnicou. Urobili sme cca 25km a sme statočne vytešené.

Aj keď som už trošku rozbitá, nedá mi to, nejsť ešte na pásy. Pripájam sa ku kamarátovi, ktorého som stretla pred domom. Chce ísť nejaký „jeho zjazd“ od Tunela. Tak opäť, dnes už druhý krát, šliapem na hrebeň. Tentoraz popri mostíkoch do Bystrického sedla. Potom smer Tunel a odtiaľ naozaj neskutočným zjazdom cez horu, v prašane nad kolená, rovno dole. Nuž paráda. Koľko málo stačí ku šťastiu. Keďže to chceme dotiahnuť do dokonalosti, dáme ešte jeden výšľap hore na hrebeň a už s čelovkami lyžujeme po lyžiarskej ceste dole na Králiky. Večer mám trošku dosť, ale zase nie je to nič vážne. Tento zimný trojboj sa mi celkom pozdáva, určite si ho ešte zopakujem.

Sisa