Kopa a Kľak vo Veľkej Fatre: na pásoch poooomaly

Asi mám po týždni v práci veľa energie - zas ma chytili masochistické chúťky... Tak som si vymyslel, že to skúsim tam, kde je to ozaj pre skimo túru totálne nevhodné. Teda ako pre koho, že? Z Krpelian na Kopu, odtiaľ dole do Ľubochnianskeho sedla a ďalej po hrebeni, kam ma to až pustí. Čelovka v batohu, pre istotu. Ale aj preto, že prvý ranný vlak ma vypľul v Krpeľanoch o šiestej.

Ani v lete na Kopu veľa ľudí nechodí, dupľom pri týchto kvantách snehu. Na lyžiach už hádam vôbec nik. Ešte tak snežnice, to je v podstate na celom „turčianskom“ hrebeni VF až pod Borišov v zime ten najlepší dopravný prostriedok.

No, tak som sa vytrápil za dve hodky až hore. Zabárať vyše členkov som sa začal už za posledným domom. Plus čím vyššie, tým strmšie samozrejme, do toho popadané stromy, proste chuťovečka! Ale ako bonus krásny východ slnka, kým sa skrylo vyššie, do vrstvy mrakov frontových.

Jediná výhoda množstva snehu: lyžovačka kade chcem, dole na zvážnicu. Ale potom už len na pásoch, aj dole kopcom, aby som sa stihol vyhýbať nastraženým pazúrom Fredyho Kruegera. A pretláčať záveje cestou do Ľubochnianskeho sedla.

Ďalšia skoro hodina mordovania do strminy Tlstého dielu, ale v podstate až na lúky na Vyšnom Rudne. Potom najdlhší skorpohodový úsek - až do Príslopu, dokonca tu niekto nechal stopu po bežkách aj po snežniciach, hurá! A Kľak na obzore rástol a strmel...

V Príslope ma opustila nádej, že aspoň tie snežnice smer Kľak? Ale kdežeeee, zas prvú stopu tlačím. Krátko po „rovinke“ zvážnice a potom to prišlo...

Stúpanie na Kliačik (Chládkové) nie že je strmé, ale sviňa :-) Dva kroky, otočka, dva kroky, a teraz kade? Ale to je len predkrm pred stúpaním na Kľak. Kto bol vie, že na Kľak je to aj v lete z tejto strany sranda preukrutná. Teraz ma to ani nepustilo, musel som vrchol podtraverzovať na západ a vyštverať sa hore po modro/žltej. Len tak, aby sa to rátalo.

A to bol koniec. Nie že by sa mi nechcelo... Ale pod Kľakom som 2x musel meniť pásy, začali štrajkovať. Nepomohlo im posedieť si pod bundou pár minút.  Malá odmena za drinu sa dostavila v podobe niekoľkých oblúčikov dole Koškárovskou lúkou. Aj dole lesom popri potoku (skratkami okolo žltej značky) to bolo celkom fajné.

Ale potom, na ceste v doline, šok: len sekundu príjemný, že cesta prehrnutá. Metrové mantinely! Ale hneď na to šok nepríjemný: cesta posypaná, a poriadne hrubým štrkom! Načo je štátnym lesom takýto luxus? A popri ceste niet kade na lyžiach. Sakra!!! Hodinová pešovačka do Sklabinského Podzámku, samozrejme spoj fuč, ďalší o dve hodiny...

No nič, idem obzrieť Sklabinský hrad, nie? A keď už som hore pri ňom, pozriem, kam vedie tá bežkárska stopa, nie?  A keď už idem popri nej, načo sa vracať, že? Aha a tu sa dá aj zlyžovať... Proste cezpoľák až do Martina. Pred sídliskom obchádzam ľudí zďaleka, hádam vyzerám ako bežkár.  Inak dnes to stálo ozaj za to: 20km z Krpelian na Kľak za 7 hodín, hehehe... Neberte si príklad.

Rišo Pouš