Malinô Brdo - Limba a nazad, na pásoch

Presnejšie Rybárpole - Limba, lebo aj na kopec sa nejako treba dostať z tej snehovej biedy v doline. Takže najprv 20 minút rozcvička v maratónkach po zmrznutom chodníku od vlaku, potom 30 minút rozcvička na pásoch po zmrznutom menčestri zjazdovky a až potom to prestalo pod nohami škrípať v čerstvom snehu - umelom :-) Vo výseku síce bola stopa natiahnutá, ale bolo tam na môj vkus príliš veľa kríkov, tak som radšej poza fučiace snehové delá vyfučal až k traverzu popod Brdo a Vtáčnik.

Rodil sa konečne jeden krásny víkendový deň, aj pripadlo konečne čosi, ale les na hrebeni Vtáčnika a Málinného (od hornej stanice lanovky) som radšej neriskoval. V traverze asi centimeter snehu a o to viac ihličia pod nohami - ešte deň sem zasvieti slnko a už len ihličie ostane. Ale cesta do sedla pod Vtáčnikom pekne vysnežená a ďalej sa to už len zlepšovalo. Dokonca pod Šiprúňom na starom zamrznutom základe zo 15cm prachu, nedalo sa nevyužiť cestou tam aj nazad. Mňam mňam - aj napriek držke v ostrovčeku kôry :-)

Stopa až po Močidlo bola už komfortne preleštená, traverz Skalnej Alpy tradične vylízaný vetrom, ale traverz ďalej až pod severné Rakytovské sedlo parádny, priam ideálny. Skoro žiadne korene pod lyžami, snehu tak akurát a príjemné bezvetrie.

Zato žltá zo sedla dolu k Limbe zaviata, ako keby tade rok nik nešiel. Fujak južný poriadny, ale dobre, aspoň bude na ceste nazad pomáhať. Okolo obeda na Limbe už sneh mokol na svahoch otočených k slnku. Chatka vyleštená, pán domáci so širokým úsmevom len v tričku, kofolka a Radler nachystané, neskutočná pohodička ako zatiaľ vždy, keď som tu bol. A vraj „peniaze ani nevyťahuj!“. To je prístup! Tak som teda za kofču neplatil, ale aspoň symbolický príspevok na tie budúce solárne panely som nechal (aby spoluchatári nefrfľali) a tiež kopu vetroplaších kalendárikov. Keď ta prídete, hádam sa vám ujde :-)

Nejako sa mi odtiaľ nikdy nechce (odporúčam: skúste a pochopíte!), aj som tušil že tak bude, aj preto som mal v zálohe napísaný bus z Revúc do RK. Vraj sa do nejakých 800m dá ísť dole na lyžiach, povedal šéfhoteliér. Ale som sa predsa len po pol hodine nejako odlepil a začal po vlastných stopách stúpať nazad do sedla. Nad lesom ale stôp takmer nebolo, tak pekne fučalo! Aj ma pekne poháňalo traverzom, až na Smrekovicu. Aj dobre padlo, lebo som stále nevedel, či stihnem vlak. Aj ma čoraz krajšie výhľady furt zastavovali...

Ale pod Šiprúňom už som vedel, že mám rezervu, tak som si doprial ešte krátky výšľap pod jeho vrchol a dobre som spravil! Takú parádnu prachovačku som nečakal - až na generálšús a dole na cyklocestu. Potom už len svižný zjazdík vo vyleštenej stope pod Vtáčnik a posledné krátke stúpanie do jeho traverzu, tu už v mokrejšom snehu, ktorý pri troche slnka dlho nevydrží. Posnežiť by ešte chcelo, veru! Paráda, len hlavu by som oddrapil tomu hovadu na motorke, ktoré to tu rozrylo, čo s takými robiť?

Na záver už len nekonečné oblúčiky v hromadách niečoho špinavobieleho, čo sa z menčestru od rána zmenilo na kopy kryštálového cukru. Ale vďaka aj za to, keď sa inak za snehom dostať nedá...

Rišo Pouš