Skialp vo Veľkej Fatre po kalamite: ako sa dostať na Rakytov?

Piatok: snehová kalamita. Sobota: upokojenie. Nedeľa: krásny deň – to treba využiť. Ale ako preraziť cez tie záveje? V sobotu som s nimi márne bojoval na hrebeni Lúčanskej Fatry okolo Krížavy, na nedeľu to chce niečo vymyslieť. Idea je takáto: z Nižných Revúc k útulni Limba pod Rakytovom isto bude prešliapané, od Limby na Rakytov vyfúkané a ďalej sa uvidí...

Samozrejme ranný rýchlik mešká (veď kalamita neee?), nestíham prípoj, nasleduje záložný plán: osobákom do Rybárpoľa, po zjazdovke na Malinô Brdo a ďalej sa uvidí... Vždy sa môžem otočiť, ak by snehu bolo priveľa. Štartujem zdola o siedmej a hneď na úvod ma teší, že z mesta sa dá na lyžiach až k lanovke – a dolu s trochou opatrnosti tiež, snehu v lese dosť. Dobre vedieť, ak by mi „horelo za pätami“.

Zjazdovka je komfortný menčester, síce ešte v pološere, ale tu už sa poctivo šliape a za chrbtom ružovie v ranných lúčoch Choč – vyzerá to na parádny deň!

Vo výsekoch tiež parádne vyleštená stopa, len v hornom už trocha načatá snouborďákmi, teplota mierne pod nulou, takmer bezvetrie, o chvíľu sa už kochám Tatrami od hornej stanice lanovky. A som zvedavý, ako to bude so stopou vyzerať ďalej, „mimo civilizácie“ :-)

Ale mám šťastie, lesom na Vtáčnik pekne je to prešliapnuté, vďaka trojčlennej partii, ktorú dobieham na kopci. Okolo prašan! Neudržím sa a kvôli tým pár oblúčikom dole lúkou odliepam pásy. Pekne to ide, ale sneh leží na ničom: miestami to zadrháva na tráve.

Partia lyžuje do doliny, predo mnou zaviata včerajšia stopa, ktorú treba len preleštiť. Až na lúkach pod Šiprúňom mizne úplne, treba trochu pobojovať s prepadajúcou sa kôrkou, ktorá leží na sypkom prachu.

V Nižnom Šiprúnskom sedle koniec stopy? Zdá sa, jej včerajší autori nechali len oblúky v prašane pod chodníkom. Ale nie – zas mám šťastie, stopa ide aj ďalej, len ju zavialo. Na kuse sú záveje poriadne, ale pod Smrekovicou sa oproti vynorí jedna partia, o chvíľu druhá a už sa kĺžem o106. Len ruky pri zapichovaní palíc treba vysoko dvíhať :-)

Na Smrekovici metrové mantinely, stopa natiahnutá nie lesom, ale okolo vleku a horského hotela. Tade opatrne – zo závejov trčia cedule s oznamom „Pozor, súkromný majetok“. Len sa z toho nepototo, vážení súkromní majitelia... Od vleku vidieť do diaľky, že aj na Skalnú Alpu ešte stopa vedie. Žeby som to dobojoval až na ten Rakytov?

Stopa síce je, ale po snežniciach, tak si radšej razím vlastnú, aj keď sa trochu borím. Ale na to množstvo nového snehu to ide celkom dobre. A zase šťastie – z lesa sa v protismere vynára dvojica na lyžiach, že idú z Limby. Stretli dvoch snežničiarov, okrem nich štyroch tam nebol nik. Tak som piaty a mám to super komfortné :-) Vďaka chalani!

V severnom Rakytovskom sedle koniec hrebeňovky, ďalej po zelenej len panenský sneh, stopa od snežníc vedie na Rakytov a stopa od lyží sem schádza zo žltej značky, od Limby. Tak do toho traverzu by ma dnes nik nedostal! Fúkalo a snežilo od juhu a tá žltá je na severnom svahu – a na riadne strmom.

Ide sa na Rakytov, z vrchu zlyžujem k Limbe. Len na začiatku trochu problém – na pásy je to pristrmé a dosť „sypké“, na pešo „vajcový sneh“. Našťastie v stopách snežníc sa ako tak dá. Ich autorov stretám nad sedlom, vracajú sa nazad na Smrekovicu. Slušne poďakujem za prerazenie cesty a plazím ďalej :-) Vyššie je lepšie, aj vietor to trochu vytvrdil, hop do lyží! Pohľad z vrcholu na ďalší úsek hrebeňa až po Ploskú ukazuje, že tade po „kalamite“ asi ešte nešiel nik. Ani ja to dnes nebudem, stačilo.

Lyžovačka dole k Limbe je napodiv výborná, hore kôrka, ktorá ma drží na povrchu, a nižšie prašan, aj keď už taký hutnejší. Včera vraj bol parádny – dozvedám sa od ďalšej dvojky, ktorá si to tu užíva už druhý deň. Vrátane lavinóznych severných žľabov. Neostáva len zaželať ozaj veľa šťastia...

Na Limbe je plno ľudí, slniečko svieti, záľahy snehu iskria, ťažká pohodááá. Ale dlho sa nezdržiavam, lebo autobus nepočká. Len pár slov s „domácim pánom“ a už kazím lyžami chodník, hlboký ako vojnový zákop. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí šli po mne hore. V doline naopak čerstvo prepluhovaná cesta, to už sa dobre korčuľuje – je fajn vedieť, že z vrcholu Rakytova sa to dá do pol hodinky stihnúť k zastávke.

Takže tak nejako sa dá po kalamite vo Veľkej Fatre na pásoch šmýkať :-)

Rišo Pouš