Nonstop zimný prechod hrebeňa Nízkych Tatier na lyžiach.

Donovaly - Šumiac

Prvýkrát sa mi táto myšlienka dostala do hlavy pri rozhovore s bývalým náčelníkom Horskej služby na Donovaloch. Spomínal, ako mal Gipsy v pláne prejsť tento prechod, no kedže sa večer spolu opili vínom, prechod sa neuskutočnil a Gipsy sa vracal domov autobusom.

Túto zimu som celkom pravidelne navštevoval okolie Prašivej a Chochúľ, a raz som si bol prejsť úsek od Veľkej hole po Kotliská. Podmienky na hrebeni boli naozaj výborné. Skoro po každom návrate z hrebeňa domov som spomenul, že by sa dal ísť nonstop. Zima rýchlo išla, keď sa zrazu na facebookovej stránke Vetroplachu objavili nejaké drobné štatistiky o zimných nonstop prechodoch Nízkych Tatier na lyžiach. Žiadny však nebol prejdený v smere Donovaly - Kráľova hoľa. Tu sa moja ambícia prejsť to v tomto smere pomaly naplnila. Ked som koncom februára uvidel marcový rozpis do práce, bolo mi jasné, že ak chcem konať v tomto smere, budem sa musieť rozhodnúť rýchlo. V stredu 1.3. pozerám predpovede, ktoré hovoria jasne, že musím vyraziť v piatok večer, aby som využil svietiaci mesiac a pekné počasie sľubované na sobotu. V tej rýchlosti rozhodovania si ani neuvedomujem, že dátumy 3.3. a 4.3. sú totožné s mojím "Gipsyho prechodom" v Tatrách.

Vo štvrtok večer sa definitívne rozhodujem, že idem a začínam si pripravovať veci. Plánujem ísť na ľahko. Beriem som sebou pretekárske lyže, dvoje pásy, do batohu len lekárničku, 11 gélov, 4 obložené žemle, nejaký chlieb, tyčinky, liter čaju, liter vody, čelovku, fukérku, neprefúkavé nohavice, zateplenú bundu, náhradné rukavice, ponožky a talizman :-)

V piatok som do pol piatej v práci, v ktorej je našťastie celkom kľud, takže som oddýchnutý. Doma sa osprchujem a ľahnem si na cca tri hodinky do postele. Budík zvoní o 22:00. Karolinka ma priblíži na Polianku, odkiaľ budem štartovať. Je 22:55 a ja vyrážam so slovami „uvidíme sa v Šumiaci“.

Cesta začína parádne, Mesiačik svieti, takže netreba ani čelovku. Niekde pred Štrosami si kopnem do špičky lyži a strhnem si do polky pás. V duchu si hovorím: “čo mi tá lyža nejde“ - no bodaj by išla. S malou dušičkou pás nalepím naspäť v nádeji, že vydrží. Fajný začiatok. Na Kečke som za chvíľu, strhnem pásy a obchádzajúc vytopený hrebeň sa púšťam smerom pod Kozí chrbát, na ktorý treba kúsok preniesť kvôli chýbajúcemu snehu. Z Kozieho chrbta do Hiadeľského sedla je celkom fajná lyžovačka, po betóne. Mal som trochu obavy, či v tme správne trafím cestu, ale kedže som tu ako doma, problém som nemal. Stúpanie na Prašivú ma príjemne zohreje. Na jej vrchole si úžívam výhľady Mesiacom nasvietených kopcov, ktoré ma čakajú. Mezdi Chochuľami prechádzam okolo stanu, snáď ich môj hrkot lyží nevystrašil. Z Košariska rýchly zjazd až niekam ku sedlu pod Skalkou, kde nalepím pásy. Je 01:50 a pred Latiborskou hoľou si dávam prvú žemľu. Plánujem pravidelne dopĺnať energiu, aby mi nedošlo. Z Latiborky zjazd smerom na Zámostskú hoľu, korčuľujem čo to dá a potom lepím pásy. Na Ďurkovej znovu zliepam a rútim sa do jej sedla, odkiaľ ma čaká výšľap až na Chabenec, kde znovu jem. Záčína fúkať a je mi zima, neveští to nič dobré. Mesiac stráca svoju silu a okolité kopce a ponárajú do tmy. Z Chabenca nezliepam pásy, ale traverzujem cikcakmi dolu kopcom. Výšľap na Kotliská je v pohode, občas prifúkne, ale dá sa to zniesť, horšie je to ďalej. Vietor ma bičuje zvírenými kryštálmi snehu a ja nevidím vôbec nič. Okuliare mám len slnečné, ktoré mi v tejto chvíli nepomôžu. V duchu si hovorím, že takýto vietor v predpovedi nebol. Nejako sa prebojujem do sedla Poľany, no vietor ani víriaci sneh sa nevzdávajú a okolo Derešov sa beznádejná situácia zopakuje. Na Chopku sa to trochu ukľudní. Všade je tma, lanovky stoja, nikde nikoho.

Zlepím pásy a valím smerom do Demänovského sedla, cestou chytám nejaké trčiace kamene, ktoré som si v tme nevšimol. Pri stúpaní na Krúpovu hoľu a Ďumbier to trochu podšmykuje, vytrápim sa, ale pred šiestou som na Ďumbieri. Stretávam prvých ľudí, ktorí prišli na východ slnka. Nezdržujem sa a púštam sa k Štefáničke. S malou dušičkou klopem na okno kuchyne a pýtam si čaj. Majú a dajú, teším sa :-) Niečo zjem a valím smer Besná a Lajštroch, slniečko vychádza spoza Kráľovej hole a ja si uvedomujem, ako je to ešte daleko. Niekde pred Lajštrochom lepím pásy. Pri predklone mi z vrecka vypadáva mobil a porúča sa do doliny. Pohotovo ho chytám, keby nie, už ho nenájdem. Vydýchnem si. Ešte zjazd z Lajštrocha a čaká ma Čertovica – polovica. Je 7:10, reštika aj bufet sú zatvorené - ako dobre, aspoň sa nezdržujem. Niečo zjem a valím po bežkárskej trati na Sedlo za Lenivou.

Odtiaľto smerom na východ to skoro vôbec nepoznám, takže idem obozretne, no aj tak miniem odbočku na „červenú“ a dostanem sa až na Čertovu svatbu. Pri pohľade do mapy vidím, že sa viem pekne napojiť naspäť, takže som v kľude. Úsek, ktorý ma potom čakal, bol na presun na lyžiach neríjemný. Úzky, zmrznutý chodníček v lese, krátke zjazdy a stúpania, stromy, šišky, rúbane... No nič ideálne. Prichádzam na Ramžu, trochu si oddýchnem, pospomínam a idem pomaly dalej. Pod Vrbovicou narazím na studničku, a tak neváham a dotankujem. Nepríjemný úsek pomedzi stromy a rúbane akoby nemal konca, keby tu nebola stopa, tak sa asi stratím. Na Havranej poľane to začína vyzerať o dosť lepšie, takže morálka stúpa. Mením preventívne ponožky,kedže cítim pálenie na vonkajšej strane palcov. Zadná hoľa, Oravcová a Kolesárová sú naozaj pekné lokality, v ktorých by sa oplatilo pomotať, len škoda, že teraz nemám čas. Je 12:05 a ani neviem ako sa ocitám na Priehybe. Z mapy viem, že ma čaká dlhší výšľap na Veľkú Vápenicu. Nalepím preto nové pásy s lepším gripom (áno, doteraz somšiel na jedných), posilním sa a začínam stúpať. Nakoniec to nebolo také strašné. Okolie Veľkej Vápenice a Andrejcovej už trochu poznám, takže sa mi ide lepšie, dokonca aj Kráľova hoľa sa začína približovať. Zjazd z Heľpianskeho vrchu idem zo začiatku na pásoch, čo sa ukazuje ako chyba, a tak odliepam až v strede kopca. Nevadí.

Na útulni si dám kofolu a doplním čaj. Nezdržujem sa. Pri pohľade na hodinky si uvedomujem že je reálne to stihnúť do 17 hodín. Neuvedomujem si však, ako je to ešte daleko. Andrejcová, Bartková, Orlová, Stredná hoľa. Nekonečné, tiahle stúpania a klesania. Idem čo to dá, palce na nohách pália a rozmýšľam, čo s nimi bude, keď sa vyzujem. Predo mnou je posledné stúpanie na Kráľovu hoľu. Neuveriteľné, som tu. Je 15:30, ak teraz zlepím pásy a zrútim sa dole do Šumiaca, tak to stihnem. Namiesto toho zastanem, vypnem lyže, napijem sa ešte teplého čaju z Andrejcovej a poďakujem za to, že som mohol absolvovať tento výlet. Z Kráľovky pekne po ceste až skoro do Šumiaca, kde ma čaká Karolinka. Výsledný čas nejakých 17 hodín 15 minút.

Nikdy by som si nebol pomyslel, že ma takéto niečo vôbec napadne, a už vôbec nie to, že sa mi to podarí prejsť. Celý čas sa mi išlo prefektne, nohy ako by vôbec neboli unavené, nemal som v podstate žiadnu krízu, celý čas som si pripadal ako v nejakom tranze. V podstate to, že som to prešiel, som si uvedomil až na druhý deň, keď som sa ráno zobudil.

Ivan Pôbiš