Sellrain Expres – skialpový prechod snov(w) v okolí Innsbrucku

Po náročnom skialpovom prechode okolo Berniny v roku 2025, kde sa nám podarilo vystúpiť na Piz Palú a 2x nezdolať Piz Berninu, padlo pri pive v novembri 2025 rozhodnutie si v roku 2026 dopriať niečo bližšie, technicky jednoduchšie a lyžiarsky atraktívnejšie.

Z kultového článku Vetroplacha o najkrajších skialpových chatách v Alpách vyberáme pre rok 2026 Neue Pforzheimerhutte v oblasti Sellrain neďaleko (30km) za Innsbruckom. Spoluputovníci o žiadnom pohorí Sellrain nikdy nepočuli a až indície o blízkosti tradičných oblastí ako Stubai a Otztal im dávajú aspoň vzdialenú predstavu, kam sa to za vidinou ideálneho skialpového prechodu ideme vybrať.

Deň prvý - aklimatizačný

Začíname v nedeľu nadránom bezproblémovým presunom z Bratislavy do usadlosti Lusens, kde cesta trvá menej ako 6 hodín čistého času a znesiteľných 600 km. Prichádzame niečo po deviatej a v nadmorskej výške 1636 m zaparkujeme na platenom veľkokapacitnom parkovisku. Dobalíme, prezlečieme do slávnostných skialpových úborov, na chrbát naložíme veľkokapacitné lavínové ruksaky a čerstvo upravenými bežeckými tratiami vyrážame na naše prvé prechodné utočisko chatu Westfalenhaus. Po chvíli opúšťame upravenú stopu a zimným chodníkom popri potoku a popod stĺpy zásobovacej lanovky naberáme rýchlo výškové metre. Na chatu prichádzame v súlade s popisom po necelých 2 hodinách príjemného šliapania. Pivo, polievka, vyložíme nepotrebnosti v Trockenraume a vyrážame na fakultatívny výlet do Zischgenscharte (2936 mnm). Sobotné sneženie prinieslo doline do 20 cm nového snehu, ktorému ani vietor veľmi neublížil. Za slnečného počasia a s poloprázdnymi ruksakmi sa hravo a takmer až do sedla dostávame na lyžiach. Ponúka sa krátky výšlap na 3000-ovku Schontalspitze ale namiesto skalného výstupu posneženým hrebeňom, volíme lyžovačku južným jemne odmäknutým svahom naspäť ku chate. Po nie práve znamenitej večeri (Brotsalat a cestoviny) sa ukladáme na spánok v privátnom Zimmerlagri.

Deň druhý – prvý vrchol a znamenité lyžovačky severnými expozíciami

Raňajkami si Westfalenhaus u nás celkový dojem vylepšil a takto posilnení mierime do sedla Winnebachjoch, kde sa nám otvárajú výhľady do doliny Winnebachkar, kde budeme pôsobiť 4. deň. Na dnes však máme v pláne vystúpiť na prvý 3000+ kopec – Winnebacher Weisskogl. Ľadovec Weisskoglferner je už značne na ústupe a tak si bezproblémovo a bezstarostne razíme cestu na vrchol. Na lyžiach nás to púšťa až tesne pod vrchol. Krátkym a strmým snehovo-skalným žľabom nás to púšťa na pomerne širokú vrcholovú roveň s pekným oceľovým krížom. Obzeráme prvýkrát vlastným očami ciele na ďalšie dni, ktoré nám (mne) boli doposiaľ známe len z fotiek a máp. Parťákom som síce zaslal gpx údaje každej etapy pred prechodom emailom, no miestopis oblasti s názvami ako Breiter Griesskogl, Gleirschfernerkogl alebo napr. Hoher Seeblaskogl sa im nedarí zapamätať. Po krátkom zjazde, presvedčení sa o prajných snehových podmienkach nestrácame výšku a traverzujeme pod Rosskarscharte, ktorá nám umožní sa zo sedla prehupnúť na ľadovec Gleirschferner s lyžiarsky atraktívnym, rovnomerne nakloneným a severne orientovaným svahom. Fakultatívny výlet úzkym a strmým žliabkom na už spomínaný Gleirschfernerkogl vypúšťame a užívame si lyžovačku nedotknutým prašanom.

Posilnení znamenitou lyžovačkou opäť nalepujeme pásy a stúpame severnými svahmi Sudlichste Sonnenwand za vidinou opakovanej prašanovej hostiny. Náš apetít bol nasýtený a po fajnovom lyžovaní dodatočných 500 výškových metrov už hľadáme optimálny smer k našej nasledujúcej chate Neue Pforzheimerhutte. V doline je na ročné obdobie pomerne málo snehu a namiesto traverzu skalnatých zrázov dobrovoľne strácame výšku a lyžujeme už výrazne miernejšie dnom potoka. Vieme, že nás toto rozhodnutie bude stáť krátky výšlap ku chate ale k 1500 prejdeným výškovým metrom v dnešný deň nás posledných 100 rozhodne nezabije hoci aj pri horšiacom sa počasí. Na chate zase raz polievka a pivo. Čo sa týka večere, tá je tentokrát 4-chodová, veľmi chutná a výdatná. Personál je tiež veľmi príjemný a ochotne s nami zdieľa plánovanú predpoveď na ďalší deň (Scheisse Wetter). Príjemný dojem mierne kazí hádam len hlučná česká partička pri vedľajšom stole. Od bratov Čechov sa aspoň dozvedám podmienky v okolí chaty a ich (ne)súlad s našim plánom na ďalší deň.

Deň tretí – Nízka viditeľnosť, nový sneh a Peťove skúsenosti

Predpoveď sa hneď od rána napĺňa – sneží, fúka mierny vietor a vrcholky okolitých 3000-oviek obopína hustá oblačnosť. Ideme však podľa pôvodného plánu a Walfeskarom pomerne rýchlo naberáme výšku. Nový sneh je na južných svahoch uložený na veľmi tvrdom podklade, takže prvýkrát pri výstupe dostávajú príležitosť sa z batohov vyvetrať aj haršajzne. Pôvodne zamýšlaný výstup na Zwiselbacher Rosskogl zavrhujeme a v cca 3-tisícoh zahajujeme zjazd severnými svahmi pozostatkom po ľadovci Kraspesferner k rovnomennému jazeru. Severné snehy opäť nesklamali a umožnili pár pekných oblúkov v prašane. Pri Kraspessee teda nalepíme pásy a tak trochu do neznáma sa vydáme hľadať prechod a zostup k chate Schweinfurterhutte. Včerajším snežením sa na severných expozíciach vplyvom vetra uložilo do našej výstupovej trasy aj pol metra nového snehu. Pri výstupe dodržiavame zodpovedné rozostupy a snažíme sa správne zorientovať. Vrcholky zakrýva oblačnosť a na pásoch stúpame čoraz prudším svahom. Správne identifikujeme strmý (do 40°) výstupový žlab a keď Peťo kompresným testom potvrdí stabiltu snehovej pokrývky, vydáva sa ešte chvíľu na pásoch a po dvoch otočkách už peši do sedla. Bez problémov sa mu to podarí a mi ho poslušne nasledujeme. Keď sme všetci siedmi v sedle pod vrcholom Kraspesspitze, vôbec neuvažujeme o výstupe ľahkým skalným hrebeňom na vrchol. Naopak tešíme sa, že máme problematický výstup za sebou a už myslíme na zjazd 900 výškových metrov ku chate. Na tvrdom podklade na južnej strane kopca je do 20 cm nového snehu a zjazd miernym svahom nám pohodlne ubieha. V cca 2500 mnm svah naberá na sklone, no to už triafame vyšliapanú stopu, ktorá nás popri potoku s jedným krátkym prenášaním lyží dovedie až k chate Schweinfurterhutte. 3€ za 4 minúty teplej sprchy je férová cena a poteší nás aj priestranný Zimmerlager, kde sme len naša 7-členná skupina. Úspešný deň, výborná večera a priaznivá predpoveď nám dodajú optimizmu do ďalších dní.

Deň štvrtý – Slnko, Breiter Griesskogl a najlepší prašan

Modrou oblohou začíname výstup najdlhším údolím prechodu Zwieselbachtalom. Na trase dlhej 7 km naberáme výšku len veľmi postupne o to viac sa môžme pokochať prekrásnym zasneženým ľadovcovým údolím. Výstup do sedla Zwieselbachjoch (2870 mnm) nám nakoniec zaberie dve a pol hodiny. Prestávka na posilnenie a pridanie oblečenia padne vhod a v silnejúcom vetre predbiehame skupinky skialpinistov vystupujúcich na vrchol od Winnebachseehutte. Po troch dňoch stretávame na túre prvýkrát väčšie množstvo ľudí. Breiter Griesskogl je takmer najvyšší a ľahko dostupný vrchol v oblasti, kde sa na prechod ľadovcom Griesskolgelferner pri optimálnych podmienkach nevyžaduje naväzovanie na lano. Vietor silnie a pred nami je už len jedna dvojica postupujúcich skialpinistov. Necelých 100 výškových metrov pod vrcholom odkladmé lyže v skidepot a ľahkým snehovým hrebeňom prichádzame na vrchol. Výhľady až na majestátnu Wildspitze, Schrankogel a stubaiský ľadovec sú odmenou za dlhý výstup. Vietor nás vyháňa do zjazdu a spočiatku plochým a len na chvíľu strmým ľadovcom dolyžujeme opäť do sedla Zwieselbachjoch. Cieľom je čo najmenej stratiť výšku a priblížiť sa k výstupovej trase na náš druhý dnešný cieľ – Westlicher Seeblaskogl. Odbočujeme z trasy k Winnebachseehuttee a čerstvým nepoškodeným snehom lyžujeme popod Letschhorn. Potešení pekným zjazdom sa ocitáme na výstupovej trase do sedla Winnebachjoch. Chalanom zostáva nás ďalší postup zahalený rúškom tajomstva. Ja mám však pred očami krásny, rovnomerný a severene orientovaný svah, ktorý som videl z výstupu pred 2 dňami. Už výstup na pásoch naznačuje, že nás čaká skvelý zjazd. Skutočne sa oplatilo a z hrebeňa Westlicher Seebaskogl kreslíme najlepšie oblúky (nielen) tohto výletu. Euforicky dorazíme na Winnebachseehutte, kde nás Mrudžo na slnečnej terase pohostí slaninou, ktorú celý čas nosí v batohu. Šetril ju na správny moment – po prejdení 2000 výškových metroch, ukončených skvostným zjazdom si v dychberúcej scenérii okolitých hôr užívame zaslúženú odmenu a čapované pivo. Chata je zo všetkých nami navštívených najmenšia , čo je však vôbec neuberá na kráse. Ubytovaní sme v inak zavretom Winterraume, kde nám ústretový chatár zakúri a viackrát priloží. Pred večerou v presklennej jedálni už tradične hráme žolíka. Po večeri oslavujeme krásny deň flašou vína a presunieme sa na spánok do nášho domčeka.

Deň piaty – Kaiserwetter, Hoher Seeblaskogl a prašanová rozlúčka

Nádherné počasie pokračuje, kruh sa pomaly uzatvára a nás čaká zaujímavý výstup na dominantný kopec v oblasti – Hoher Seeblaskogl (3235 mnm). Narozdiel od včerajška, dnes nám výškové metre pribúdajú hneď od začiatku. Pri ústi ľadovca Bachfallenferner odbočujeme do ešte strmšieho svahu a uzavretým kotlom sa poľahky dostávame do 3000, kde sa prehupneme cez hrebeň na pozostatky ľadovca Grune Tatzenferner. To už máme na dosah náš dnešný hlavný cieľ. Podobne ako včera necelých 100 výškových metrov pod vrcholom identifikujeme skidepot. Dnes sme však na vrchole jednoznačne prví a v bezvetrí sa kocháme vrcholovými panorámami. Slnko presvedčivo zohrieva južné svahy v smere zostupu a spektakulárnemu zjazdu odpustíme aj, že sa nejedná o včerajší prašan. Čím lyžujeme nižšie orientácia svahu sa mení a kvalita snehu sa zlepšuje. Po piatich dňoch na lyžiach nadšenie dopriať si ešte jeden vrchol nie je také silné a na fakultatívny výlet sa vyberáme už len traja. Presviedča nás čerstvo vyšlapaná osamelá stopa, severná orientácia výstupu a nádherné počasie. Lúčime sa s chalanmi a posilnení vyrážame smerom na Längentaler Weisser Kogl – najfrekventovanejší výstup od chaty Westfalenhaus. Všetky stopy dolinou okrem našej jedinej vedú do sedla Langentaljoch, čo je zárukou, že by nás aj poobede mohol čakať zajzd nedotknutým prašanom. Na posledných 300 výškových metrov sa napájame na vyblískano vyšliapanú stopu na vrchol, ktorý sa nám so svojim vrcholovým krížom na záver výstupu ukazuje v plnej paráde. Na pásoch prekvapivo vystúpime až takmer na vrchol. Túžba po krásnych výhľadoch od vrcholového križa poráža prichádajúcu únavu a vyčerpanie. Stojíme na vrchole, kocháme sa okolitou nádherou a pomaly nám dochádza, že sa nám na tomto skialpovom prechode podarilo úplne všetko, čo som si pred pár mesiacmi zaumienil – Objaviť v osvedčenej partii nepoznané krásy rakúskych Álp, dobre si zalyžovať a poriadne si na pohostinných chatách po dlhých dňoch odpočinúť. Kúzelné na tomto prechode bolo, že po väčšine výšlapov nasledoval zjazd nepoznaným svahom s výborným snehom a každý deň sa nám otvárali nové a nové scenérie prekrásnych rakúskych hôr. A tak tomu je aj pri poslednom zjazde. Predtým, než sa napojíme do zostupových stôp v Langentali, zanecháme pár vlastnoručných podpisov na nedotknutom severnom svahu. Dojazd dolinou pri krásnom počasí je skutočne za odmenu a bežkovanie popod masív Lusener Fernerkogl je tou správnou bodkou na záver.

Malé resumé na záver: Počas 5 dní sme v super partií prešli 74 km, nastúpali takmer 8000 výškových a vystúpili na 4 krásne vrcholy v oblasti Sellrain. Vďaka Peťo, Ďuro, Ľubo, Mrudžo, Marek a Maco za skialp desaťročia.

Lukáš Stanzel