Tatranský sever v snehovej biede: cez Železnú bránu do Prielomu

Neskoré piatkové popoludnie: na Popradskom plese nás našlo. Od električky síce na lyžiach, no v spodnej časti cesty na viacerých miestach len tak – tak. Po zvyškoch ľadu na okraji asfaltu. Takýto január v Tatrách? No fuj. Ešte že sme cestou stihli dobrý skutok - vrátiť stratený smartfón majiteľovi, ktorý s partiou schádzal oproti nám. Potom sme sa len zložili na Majlátke a stihli sme to dobro ešte  vyrovnať zlým skutkom: do tmy bleskovo preskúmať aspoň spodok Zlomísk, aby sme ráno našli v tom bludisku cestičku.

Takže ráno, už poučení (s lyžami na chrbte a nie na nohách) štrikujeme kosovkou, popri potoku, cez blokovisko, až na Roveň. Našťastie je poriadne tvrdo, tak sa neprepadávame medzi haluze, aj keď početné diery po predchodcoch sú všade. Pred nami v diaľke trojica pešiakov na mačkách, ale uhýbajú doľava, niekam smerom do Dračieho sedla. Cestou časté obzeranie, vychádzajúce slnko farbí Satana a spol. do pekelnej červene.

Smerujeme z Rovne pod Železnú bránu, už na pásoch. Podklad nie je klzký ľad, ale betónový šmirgeľ, ktorý suprovo drží lyže. Dá sa preto vyliezť kolmo hore aj strmý sklon na konci Rovne. Popod steny nad Ľadovým plesom už ale ideme aj na haršajzniach, lebo v strmých traverzoch za nami stopa neostáva, lyžu nezasekneme. Zato štrikovania pomedzi šutre si užívame do sýtosti. Záver do Železnej brány je samozrejme tiež tvrdý, lyže na hrb! Ale mačky netreba, nie je to šmykľavé, aj schodíky sú. A keď nie sú, vykopeme si, teplota len málo pod nulou.

Neteší ale veľmi ten pohľad na druhú stranu: prvých pár metrov sa to nepríjemne leskne, aj keď sme v tieni. Našťastie je to ale dosť hrboľaté, dá sa do toho oprieť lyža. Potom už komfortný náfuk vetrom ubitého snehu a lyžovačka až po Gerlachovské spády čím nižšie, tým lepšia. Nie ľad, ale sneh, len miestami sú v ňom vyfúkané poriadne výmole.

Gerlachovské spády = kľúčové miesto. Boli sme zmierení s tým, že ak nás nepustia dole, vrátime sa. Ale púšťajú nás, a dokonca na lyžiach, aj cez ten najužší úsek. Nie je toho pod lyžami veľa, no nie je to ľad, ani firn, ale dokonale premrznutý, tuhý sneh. Paráda!

Ešte pár oblúkov relatívne dobrej lyžby a vysoko nad Zeleným Kačacím plesom lepíme pásy. Pred nami najdlhší výstup, do Prielomu. V traverze do Litvorovej doliny dosť hľadáme cestu - nielen pomedzi šutre, ale aj pomedzi zvyšky tráv, aj litvory trčia zo snehu. Potom čím vyššie, tým lepšie. Od tuhého snehu, cez šmirgľový firn, po občasné neškodné ľadové platničky. A zas: až vysoko pod Prielom to aj bez haršajzní výborne drží. Aj vo vylízaných traverzoch nad severným brehom Zamrznutého plesa.

Prielom samozrejme na pešo, ale stále bez mačiek. Prvý raz sa dnes vynárame z tieňa, tak máme miestami pod nohami menej betónovo, ale ešte nie vlhko. Na snehu je porozhadzovaných veľa malých kamienkov, vysypaných zo stien. Normálne ako cestársky posyp niekde v meste :-)

Hore dlhšia, opaľovacia pauza, teplota ideál a trochu fúka len na hrane. Pohľad na druhú stranu tentokrát poteší: zjazdovka pripravená predjazdcami aj slnkom, tvrdá, ale nie ľadová, a najmä nie veľmi hrboľatá. Susedné „lyžiarske stredisko“ Svišťový štít ešte skoro celé nasvietené a poriadne zaľudnené. Padá rozhodnutie: to si dáme ako bonus, skoro na záver.

Onedlho teda už cikcakujeme hore k vrcholovej hrdzavej veži, ale nie je to natopené ako sme si mysleli. Pod vrchom treba opatrne, aj lyžu miestami poriadne zaseknúť, tu už je ľadovo. Aj keď slnko bije do svahu, teplota je už pod nulou, nie ako v piatok. Napriek tomu za odmenu celkom dobrá lyžovačka, len už trochu hrkotavejšia ako z Prielomu. Všetky malé a nepríjemné hrbolčeky sú dávno zbrúsené masami, tak to veľmi netrasie nohami.

Niekde pri Zbojníckych plesách posledný raz pásy na sklznice a krátky presun pod Závrat. Hore už nejdeme, je neskoro. Ale lyžovačka dole Generálom je na túto biedu parádna, aj štrikovanie kosovkou dole v doline je bezkonfliktné, aj Húpačky síce ľadové, ale široké, a ich bubny vyhladené.

Len pod Hrebienkom nás esbeeskár zaháňa z cesty preč, lebo vraj do ôsmej večera zákaz na lyžiach. Hore – dole totiž prúdia davy, obzerať výrobu ľadových sôch. Po celom dni v prírode dosť kultúrny šok toto... Tak ešte posledný „traverz“ – cez koľaje lanovky na starú zjazdovku, kde je ľudí menej a sneh čistejší. Dá sa až do Smokovca, komfort. A bodka pri kofole a medovníkoch u Pištu v Sherpa café, to musí byť! Super to bolo, v tejto biede z minima maximum sme vyžmýkali, si myslím. Správy o stave snehov sú podrobnejšie v galérii.

Ripo + Sherpa