Besná a Ďumbier z Trangošky

Aj keď som v ústrety poslednej marcovej nedeli znovu rozmýšľal nad bicyklom, nedalo mi odmietnuť ponuku pomôcť vyťažiť auto. A aj keď vraj pôvodná idea bola smer sever, až kamsi do Poľska, nakoniec som sa s úžasom viezol smer juh. Aj tak dobre, nemusel som sa o nič starať, len šliapať. Po teplom týždni znovu boli na víkend samozrejme ohlasované fronty a poriadne ochladenie, takže v očakávaní betónového firnu sme začali (skoro) od parkoviska. To bolo samozrejme totálne prázdne (7 Evri na deň), lebo popri ceste útulné parkovacie miestečká zadara. Len to psie hovno, ktoré tam pri ceste dovtedy spokojne ležalo a ktoré sme hneď okolo auta na topánkach roznosili, neviem či bolo o nasledujúcom šťastí. 

Ale šťastne sme sa aj dole vrátili tou istou cestou, a dokonca sme aj dačo pošliapali a polyžovali – len tak mimochodom, popri inšpekcii ponuky jedálnych lístkov na MRŠke a potom dole v Zázvore. Nejako nebola forma, takto uprostred začiatku jari, či čo. Takže to bolo jednoduché a myslel som si, že aj krátke, len netuším, prečo sme domov došli až za tmy, keď už bol čerstvý letný čas a deň čerstvo o hodinu dlhší, hmmm...

Takže úvod hore na MRŠku spočiatku pohodový, firn sľubne natopený, tiahli davy. Vyššie už to tuhlo, ale výborne držalo, na tom šmirgli. A hore na križovatke zrazu padla dohoda, že najprv do chaty. A tam keď už začali kolovať štamperlíky, už sa dalo tušiť, že to bude na pohodu, nie na výkon. Aj keď ani ten výkon nebol plánovaný. Ale veď dobre, možno aj rozlúčka so zimou to bude, treba jemne. A bola by aj štýlová, lebo presne TU , o kopec vedľa, sme ju zahajovali, presne na nový rok.

Kolo obeda sme sa potom kadejako stuhnutí vyhrabali cez Králičku pod Besnú, pekne po hrebeni, aj nejaké fľaky bez snehu sme poobchádzali, aj do južných zjazdoviek zhora nahliadli (keď slnko vyšlo na chvíľu spoza mraku, aj sa zdali byť prívetivo natopené), aj sme odtrh až na základ pod Štiavnicou obzreli, cestou nazad.

A bol čas to teda dotiahnuť na ten Ďumbier, keď už sme tam pod ním stáli. Odhlasovali sme si to 3:1, slabší kus kvôli bolesti v kolene to radšej neriskoval. A dobre spravil, lebo posledná lyžba, do Halašovej jamy, to bola zvrchu hnusná vytriasačka na drssssnom betónovom firne. Nižšie sa k drsnosti pridali zamrznuté ryhy a hrče a až dole v lese to už bolo jarne mäkké a hravé, lebo aj vyšmýkané.

Ale najväčšia sranda bol odjazd dole na Trangošku – taká čistá detská radosť, lebo už nik oproti a zákrutky, tobogániky a oblúčiky pomedzi kríky boli krásne mäkké, vyjazdené, bordelu napadaného zbavené a aj inak veľmi príjemné. A brzda až dole pri vchode do Zázvoru, kam nás nemilosrdne vcuclo a trochu aj podržalo pri kadejakých pochutinách. Ale aj to treba na záver sezóny. No ide vraj na horách poriadne nasnežiť cez týždeň, tak hádam to ešte nezazimujeme a hádam aj v apríli ešte niečo šuchneme...

Rišo Pouš