Decembrová jarná pásovačka na Zvolenoch

Akurát som plánoval výlet na bajku, lebo v španielskej Malage takmer 30 stupňov, teplotný rekord prekonaný o brutálnych päť stupňov a ten žeravý vzduch sa s malou zachádzkou valil už aj k nám. Ale večer prišla sms: „Ráno 7:30 stoj s lyžami pred domom!“. Rozkaz som rád splnil a na moje prekvapenie sa do auta okrem vedúcej zájazdu už nepridal nik. Neskôr na Donovaloch: všetko ešte zamrznuté na kosť, ale o pár metrov vyššie, na výstupovej skialpovej trase A/B už na nás zo stromov poriadne prší, o zem plieskajú zvyšky mokrého snehu z konárov  a s každým krokom je teplejšie. Hej, teplý vzduch je ľahší ako studený a prichádza zhora. Je nedeľa 17.12. a tradičný vianočný odmäk dúfame, že vrcholí. Pred sviatkami sa má ochladiť. Zatiaľ si ešte ale ideme užiť pravý jarný skifatrizmus. Naopak ale nedúfame, že niečo kvalitné polyžujeme, na to je dole príliš veľa cukru kryštálu a hore sa už tvorí príliš lepkavá (aj keď nie cukrová) vata. Uvidíme, zaimprovizujeme. Nakoniec z toho vychádza toto:

Na rozdvojke volíme dlhšiu trasu B. V lese impregnácia podvozkov šiškami a ihličím, ozaj ako v apríli, ale snehu dosť, aj stopa parádna, neviem prečo na stránkach strediska majú všetky tri výstupovky označené ako „zatvorené“. Von z lesa na lúky a už sa začínajú na pásy lepiť závažia. Chvíľu sa ešte darí odstraňovať ich šúchaním, ale na Motyčianskej holi už prichádzajú ku slovu škrabky a vosky. Potom chvíľu opaľovačka a výhľadovačka od lavičky a ide sa nazad:

V strmšom stúpaní na Zvolen navoskované pásy pre zmenu trochu podklzujú, ale sily a chute ešte nechýbajú a hore už to bude lepšie. No najmä: otvárajú sa výhľady. Konečne, prvý raz túto sezónu si užívame chlpatý deň bez hmly, vetra či sneženia. A s nami pribúdajúce zástupy šliapania chtivých kolegov.

Všetci tiahnu smerom na Novú hoľu, my jediní smer Malý Zvolen. Stopa vyleštená, papuče nehrozia, onedlho sme tam. Má sa otepľovať na šesť až osem stupňov (tu hore!) a tak to aj vyzerá – v tieňoch ešte sypký, na slnku stále viac vatový sneh, aj keď na povrchu stále iskrivý. Z vrcholku na východ to síce vyzerá na parádnu zjazdovku, spúšťame sa však opatrne, toho snehu ešte veľa nie je a miestami sa kopčeky pod ním rysujú. Ale drží to, aj je to natopené tak akurát, postupne sa odvažujeme a je to super! Oproti stúpa partia, ktorá to lyžovala pred nami, a odporúča netočiť doľava, do tieňov, že tam už je kôrka.

Tak naliepame dole na rovinke a pre veľký úspech si to ideme dať ešte raz. Hore medzitým už dosť ľudí pribudlo – a to sme sa predtým divili, že nikto nikde. Tak fičíme rýchlo dole a tentokrát viac vľavo, medzi stromami, nachádzame dokonca pod lyže aj nejaký prášok! A dole to just točíme doľava, do tých tieňov. Trochu sa to prepadá, ale inak aj tam super povrch. No dobre, dosť bolo, naliepame na zelenej značke.

Ideme okúsiť susednú Končitú, či sa tam tiež bude dať niečo pojazdiť, smerom ku revúckym vlekom. Aj tu stopa preleštená, komfortná, v lese už dopršalo, slniečko hreje, proste jar na plné pecky :-) Len napájadlá stoja v ceste a nezasnežené úplne, treba trochu podchádzať. Pohoda, suchou lyžou.

Pri kríži dvojica akurát berie do rúk lyže, že slabšie lyžujú a je to hlboké a ťažké smerom dole, že to radšej kúsok spešujú. Hej - mali pravdu, nie je to nič moc, stehná trpia a estetika oblúkov dupľom. Predýchavame pri hornej stanici vleku a nižšie sa nám nechce, tak lepíme naposledy. Normálne by to tu bolo na opaľovačku, vedúca zájazdu vraj aj vzala dosť opaľovacieho krému.

Opekačku si nechávame na marec, ale ešte vychutnávame pohľady cez Revúcku dolinu na Rakytov a spol., hodnotíme estetickú hodnotu čerstvých základových lavín na jeho svahoch a potom už len stúpame. Nejaký je ten Malý Zvolen dnes väčší či čo... Nohy dostali zabrať už predtým, v tých ťažkých snehoch.

Posledný úsek na pásoch, to je pohodové šmýkanie po rovinách na Novú hoľu, už proti skláňajúcemu sa slnku, ktoré kreslí zaujímavé tieňové patvary na vyleštenom podklade. Pri odliepaní pri lanovke okrem výhľadov (samozrejme dominantne na Nízke Tatry) stojí za pozornosť zaujímavý šošovkovitý „ufo mrak“, ktorého zábery neskôr zaplavujú internety a fejsbúky, lebo krvavý západ slnka ho obohatil ešte aj o dramatické, ohnivé farby. My sme si tie farby len na chvíľu stihli vychutnať neskôr, spoza okna koliby, od kapustnice a fazuľovice, ktoré sme si darovali na záver fajného dňa. Týmto teda ďakujem tete vedúcej, že som bol pribalený do výpravy :-)

Rišo Pouš