Pásožravé snehy okolo Donovalov

Nestabilné počasie tejto zimy sa zase prejavilo: po arktických víchroch so snežením prišla v polke februára horúca jar s dažďami, pred víkendom to v stredohorských polohách celé zamrzlo. Na sobotu bolo hlásené polopekné počasie síce, ale zase - hnala sa k nám víchrica Eunice. V západnej Európe zanechala viac ako 10 obetí, no nárazy vetra u nás našťastie neboli predpovedané nejaké moc brutálne. Napriek tomu sme za východisko zvolili Donovaly, že keď bude zle, ukryjeme sa na južných svahoch, v závetrí. Takže znovu Zvoleny, len samozrejme podmienky totálne odlišné ako dva týždne dozadu. A aktuál sa tiež neoplatilo vyrábať, lebo na nedeľu už bolo hlásené sneženie. Takže sobota ráno: pred ôsmou zraz v BB a po ôsmej už sme škrípali po zamrznutom menčestri z parkoviska pod telemixom, v ústrety výstupovej C-trase.

Trochu sme to tam poobchádzali po zjazdovkách a pomedzi chaty, nejako sme ten začiatok céčka netrafili, ale odmenou boli výhľady. Na Patočinách pri vleku sme sa konečne napojili a vliezli do lesa. Stopa betónová – až moc na to, ako malo byť v noci nad nulou. Ale slnko už sa prebíjalo cez rednúce mraky, tak bola nádej... C-trasa je inak hodnotená ako ľahká, pre začiatočníkov, že? Lenže jej záver pod hrebeňom je v traverze poriadnej strminy. No a teraz to bol čistý betón, poriadne sme zasekávali hrany a skoro sme aj haršajzne museli vytasiť. Tam ak by sa niekto menej zručný šmykol, aj sa zabije dole v lese – bola to poriadne nebezpečná kĺzačka. Takže asi tak:

Ale nad nami už prevažne modro, na hrebeni krásne, ďaleké výhľady vďaka čistému, pofrontovému vzduchu. Len ten víchor – rýchlo het, na Malý Zvolen a z neho dolu! Posúvačka po hrebeni s poriadnym rachotom, ako po šmirgli keby sme išli, pásy si to odniesli... Lyžovačka dole po zelenej značke na východ s rachotom priam hromovým, srnky v lese museli kolabovať. Že nás aj poriadne pri tom vytriaslo, škoda spomínať. A čím nižšie, tým horšie nás kôrka niesla. Pod ňou pol metra vlhkej vaty. No nič moc teda, ani sme radšej úplne dole nešli. Ale o lyžby v tých podmienkach tiež nešlo. Aspoň sa dobre stúpalo potom nazad, ani stopu za sebou sme skoro nenechávali.

Nešli sme nazad na Malý, ale pekne poslušne po zelenej značke a ku dvojkrížu na Končitej, že skúsime zlyžovať na druhú stranu, popod vleky do Revúc. Dážď pekne zalial stopy predchodcov, tak sme sa aj tam trochu motali, ale pod vrcholom už sme čosi ako stopu našli. Hore zúril krtko a ten protivný vietor, tak rýchlo dole popri vlekoch. V istej výškovej „medzivrstve“ sa aj tu dal nájsť dobrý sneh na oblúky, ale aj tak prevažoval hore betón a nižšie prepadanie do kôry. Ani tu sme úplne dole radšej nezišli, nestálo to za to (okrem výhľadov):

A aj bolo už poludnie a aj keď oskar svietil, betón hore nejako moc nepopúšťal... Na Zvolen sme v protislnku hrkotali po zrkadlovo sa lesknúcich pláňach, no fuj! Rodilo sa rozhodnutie obabrať to smerom dole po zjazdovkách a zakrčmiť niekde na slnku. Tak sa aj stalo a z lavíc pred barom, vybavených dokonca dekami a vankúšmi, sa nám nejako nechcelo, od tej kofoly. Ale nebolo na tom slnku zas tak úplne jarne, tak sme sa napokon dvihli – asi keď naši dali prvý gól Švédom v boji o olympijský bronz (podľa kriku z baru).

Zámer bol taký, že nebudeme veľmi podporovať tieto Kollárovice a pôjdeme radšej podporiť dobrú vec a miestnu ekonomiku pod Kečku, do útulne. Takže lyže do rúk, hop cez hlavnú, zlyžovanie na Mistríky, pri čističke nalepiť a hľadajúc priechod pomedzi poštrkované, ľadové cesty, prebíjali sme sa na koniec osady. Za obrovským mantinelom z odhrnutého sklobetónu iný svet! Síce tiež kôra hnusná a bordel ihličnatý pod pásmi, ale ticho lesa a o chvíľu aj mierne stúpanie dolinkou Krivô. A zase: dole prebáranie do tenkej kôrky, no čím vyššie, tým lepšia lyžovačka cestou nazad sa ukazovala. Hore nás privítal najprv štvornohý alarm, potom chatár a o chvíľu už sme podporovali prevádzku útulne pri fazuľovici a ďalšej kofole. Len sa bolo už treba poponáhľať, žeby sme za vidna dole došli. Škoda, útulne bolo.

Takže telá z tepla von, pásy do tepla dnu pod bundu a ozaj, na úvod to bola „lyžovačka dňa“ – normálne sa dobre oblúčikovalo pár stoviek metrov. Potom už bolo treba čím ďalej, tým opatrnejšie, už sa to prebáralo, aj viditeľnosť klesala. Záver už za hustnúcej tmy, po vlastnej stope hore lesom nazad na Mistríky a cez lúky krížom k autu. Okolie vysvietené ako na vianoce a automat zapýtal za parkovanie desinu, vydriduch! Ale fajne bolo, asi sme vyťažili z našich biednych možností aj z toho počasia medzi dvoma frontami maximum. Taká pomalá gastroskituristika to bola, najmä popoludní - ale aj to treba niekedy, keď iba hlavy chcú, no telá nevládzu.

Sherpa a Ripo